Dnes. V buse. Moja duša ako čierny pasažier. Každý mal spolusediaceho. Až na mňa. A asi tak mi bolo. Do ucha mi ešte nekompromisne spieval Mueller o malej nočnej optike, vrták rovno do spánkov. A práve to som potreboval. Uvedomiť si.

Ako veľmi nenávidim autobusy. Pred týždňom mi jeden taký uniesol moju milú, včera ma odniesol od mojich milých. A dnes sa mi pre istotu vysmial do ksichtu.

Ani nechápem, ako som o buse mohol napísať toľko krásnych vecí. O pretláčaní pohľadmi, o spôsoboch sedenia, o pocite, keď sa náhodne dotknú ruky snažiace sa uchopiť jedno a to isté miesto, o predstavách, že v niekom sedím. O hodinách strávených rozmýšľaním, smútením, smiechom. O tichých minútach ukradnutých pre seba.

Teraz sa mi to zdá ako blbosť. Autobusy sú tu len na to, aby nás rozdeľovali. Ale viem, že o týždeň tu pre mňa budú opäť na to, aby spájali. A aby ma vozili. Tie posrané autobusy si to vždy vedia vyžehliť. Trošku ma povozia, zapradú motorom, zažmurkajú smerovkou a zamávajú stieračmi a všetko je odpustené. Do vtedy však dúfam, že vám, všetkým busom, vyfučia gumy. Tak!