Nechcem písať o tom, že mi na posledný príspevok na blogu nik neprispel, tak ako by sa zdalo podlľa perexu (aj keď presne to sa stalo, ale to je v poriadku, veď som písala iba o hmle). A ani o prvom milovaní, ako by sa možno niekomu mohlo zdať podľa nadpisu ...  Ale o tom, že sa mi v poslednej dobe stáva veľa vecí po prvý krát .... že po prvý krát niečo robím. Napríklad som túto nedeľu prvý krát cestovala do školy v noci, na internát som prišla až pred treťou a tak som si tu prvý krát vzala taxi (dúfam že po druhý krát to tak skoro nebude). V pondelok som bola dosť nevyspinkaná a v škole mi prišlo dosť zle a tak som prvý krát odišla zo školy, nešla som na posledný seminár a nemala som vlastne poriadne ospravedlnenie ... veď nerodila som :), nezomierala, nejako by som to tam snáď – asi tých 90 minút vydržala (asi som ľahkomyselnejšia, dúfam, že sa mi to nejak v zlom nevráti). A dnes som prvý krát videla ako fungujú tie nízko podlažné električky, ktoré chodia s označením pre vozíčkarov, také tie najnovšie. Z podlahy vysunú ešte jednu plošinu, tá sa sklopí vznikne taký mini vjazd do električky. Vozíčkar pohýbal páčkou, rozbehol sa, šup a už bol v električke .... super.

A čo tak prejsť do takej osobnejšej roviny. Prvý krát si pozorne vyberám s kým a kedy pôjdem von (učím sa opatrnosti, smola že i menšej dôvere v ľudí) a prvý krát sa mi častejšie stáva, že zavolá niekto mňa a nie ja jeho/ju. Tento týždeň som prvý krát nemala traumu z toho, že sedím pri obede v škole sama. No a čo, nie vždy je v škole a práve vtedy na obede, keď som tam ja aj niekto môj známy. A dnes na semináre (ako na dube, ale znie to čudne), ktorý je celý po francúzsky a kde celý čas iba tíško počúvam, som povedala viac viet ako za celý čas do teraz – a to je osobné - už sa tak nehanbím, keď spravím chybu ...

Takže, všetko je raz prvý raz, na niečo treba odvahu, niečo príde samo a niečo proste musíte spraviť, ak chcete napredovať alebo vykonať vám zverenú úlohu čo najlepšie ... No a činiac veci po prvý raz, pozorujem samu seba ako sa mením, vyvíjam. A tak sa celkom teším, ako budúci pondelok budem stáť na letisku a držať v rukách tabuľku s menom človeka, ktorého vôbec nepoznám a čakať, kým sa vynorí v príletovej hale. Dúfam, že naspäť odíde s pocitom, že tu oňho bolo postarané a že všetko bolo zorganizované na úrovni. Veď preto tam budem stáť. Tak si želám good luck.