Po neúspešnom hľadaní si práce v našom regióne som sa rozhodla, že skúsim šťastie v Bratislave. Hoci toto mesto nepatrí medzi moje obľúbené, zbalila som si pár vecí a hor sa za prácou. Tam sa predsa deje všetko podstatné na Slovensku...pardón, opravujem sa  - Bratislava je vlastne Slovensko, nič iné neexistuje. Aspoň pre ľudí, ktorí tu žijú. Už len po príchode na hlavnú železničnú stanicu sa mi dvíha žalúdok. Horšiu som v živote nevidela a to som už toho pochodila naozaj dosť. Ďalšiu dávku odporu zažívam hneď po nastúpení do totálne preplneného predpotopného autobusu, u ktorého mám pocit, že sa každú chvíľu rozpadne. Moje obavy ešte zvyšuje fakt, že každých 5 sekúnd skočíme do nejakej jamy, ktorých je na cestách požehnane. Ani poľské cesty takto nevyzerajú a to už je čo povedať. Pri vystupovaní z autobusu sa všetci hrnú ako blázni. Čakám, kým sa predo mňou uvolní cesta a ostatní vystúpia, no teta za mnou nie je taká trpezlivá a lakťom ma štúcha do chrbta, aby som sa ponáhľala.

Na druhý deň si idem pozrieť centrum. Keď už som sem došla, nech z toho aspoň niečo mám. Potrebovala som si zistiť určité informácie a našťastie som narazila na informačnú kanceláriu. Zistila som si všetko potrebné a chystala sa odísť. Dovnútra práve vstupovala staršia pani, uhla som sa jej a počkala nech vojde. Ona sa zastaví vo dverách a nepriateľsky mi odvrkne: "Ja som si tie dvere otvorila pre seba!" Neverím, čo som práve počula. Iba pokrútim hlavou a odchádzam. Nie som konfliktný človek, nemám za potrebné s niekým sa hádať. Cestou späť mi v autobuse ďalšia pani odvrkne niečo v zmysle, aby som jej nestála v ceste, i keď som sa jej silou mocou snažila vyhnúť. Ani ju nepočúvam, radšej si idem do obchodu kúpiť niečo sladké na nervy. Stojím už pri pokladni v nekonečnom rade, ktorý sa nie a nie posunúť a ďalšia netrpezlivá pani do mňa vráža svojím nákupným vozíkom. Isto si myslí, že tak to pôjde rýchlejšie. Možno keby ma zvalila, iste by to išlo. :-)

Toto je iba zlomok toho, akých ľudí som tu zažila. Namyslení, drzí, arogantní a so žiadnou úctou k človeku. Nechcem tu nikoho uraziť, iste sa nájdu aj výnimky, ale toto je moja skúsenosť. A tak sa po dvoch mesiacoch balím a idem domov. Len dúfam, že nabudúce sa ocitnem v inom meste, kde ma nezastrelia hneď ako sa im naskytne príležitosť...