Svet je plný vecí, ktoré sa nikdy nenaučím a so skúsenosťami prichádza len poznanie ďalších a ďalších. Nenaučím sa hrať na gajdy, lietať na rogale, jazdiť na skejtboarde. Žehliť, či vypočítať pí na viac ako tri desatinné miesta. Čo bolo pred poznaním, že existuje aj číslo eulerovo. Pred imaginárnou matematikou. Svet génia ducha mi ostáva beznádejne zatvorený. A predsa, čítajúc všetky tie múdre knihy sa zdá, že aj ostatným. A pod nechty sa zabodáva krutý pocit zbytočnosti zmáčaný otázkou: „Načo?“

A v hlave sa rodí úvaha hľadajúc odpoveď. Nezmyselnú v nezmyselne. Načo sa pýtať? Prečo? Prečo by mi niekto mal odpovedať?

A snáď len závan ega odpovedá – lebo. Myslím, že mám na odpovede právo, keď ich už hľadám, nechcem byť teľa pozerajúce, bať šťastné, do diaľky s obzorom, ktorý sa zrkadlí v prázdnych očiach. Ách, ako túžim po odpovediach.

Túžim po... istote.

Ktorej je v živote tak málo.