Ivan v lete navštívil Veľkú Britániu. Včera v krčme o tejto ostrovnej krajine porozprával toto:

Veľká Británia je veľká psychiatrická liečebňa s oddeleniami, ktoré sa nazývajú kluby. Tam ani verejné záchodky nemôžeš použiť, ak nie si v klube sráčov.

Mali sme niekoľko máp s vyznačenými kempami, ale na každej boli iné. Potom sme sa dozvedeli, že čo mapa - to iná sieť kempov. Podľa klubov. Podľa toho, ktorý klub s ktorým výrobcom mapy kooperoval.

Prvý podvečer sme dorazili do kempu. Príjemný, v krásnej prírode. Z recepcie vyšla pani.

- Čo chcete?

- Prespať tu do zajtra.

- Ste v nejakom klube?

- Nie. Chceme len prespať a zajtra ideme ďalej.

- Nemáme miesto. (Miesta bolo očividne dosť)  - A koľko vás je?

- Dvadsaťdva stanov. 

Panej padla sánka.

- No ale to vás v Anglicku NIKTO neubytuje. A vôbec, do našich kempov autobusy nepúšťajú.

- Hm. A čo by ste nám poradili?

- Choďte preč.

- Je tu niekde na okolí ešte nejaký ďalší kemp?

Vysvitlo, že je. Na opačnom konci dediny.

- Môžete nám povedať, ako sa tam dostaneme?

- Ale tam vás NIKTO neubytuje!

- Povedzte nám, ako sa tam dostaneme.

Pani preklápala oči, vzdychala a neochotne, ako z chlpatej deky nakoniec ukázala, že Tadeto.

Prišli sme pred druhý kemp. Príjemný,  v krásnej prírode. V búdke sedeli dvaja chlapíci v červených montérkach s trakmi, asi klub homosexuálnych kempovačov. Svorne vyšli von.

- Čo chcete?

- Prespať tu do zajtra.

- Ste v nejakom klube?

- Nie. Chceme len prespať a zajtra ideme ďalej.

- Hm. Koľko vás je?

- Dvadsaťdva stanov.

Vošli do búdky, nakopli počítač a rátali na monitore s plánom kempu piče. Pič je jedno políčko na stan.

- Máme miesto len pre tri. A okrem toho, toľkých vás v Anglicku NIKTO neubytuje.

- Ale my musíme niekde prespať.

Zamysleli sa.

- Vaša situácia je kritická, oznámili nám.

- A čo tá prázdna lúka? (ukázali sme na súčasť areálu)

- Hm. Tam sa OBVYKLE nestanuje.

- A čo keby sme teraz ... no?

Pozreli sa na seba v tých montérkach a potom ako z animovaného seriálu A je to! sa ťukli do čela, Vidíš, super nápad! A znovu odišli k monitoru, nahodili plán lúky a rozpičovali ho. Podľa britskej kempovacej normy musia byť stany od seba vzdialené 7 yardov a tak rozrátavali, koľko stanov vojde na lúku.

- Devätnásť, vyhlásili, keď vyšli von. - Koľko vás to je?

- Dvadsaťdva stanov. Ale možno devätnásť.

- Dobre. Vyložte stany pred autobus po piatich do radu. Ľudia nech zostanú v autobuse.

Prudko sa stmievalo. Chlapíci chodili okolo stanov, rôzne nimi šachovali a nakoniec zavelili: Môžte ísť na lúku. Mňa jeden z nich chytil žoviálne okolo ramien:

- Ale žiadne variče v stane, nič podobné. Viete, je to very-very dangerous. My tu v Anglicku máme veľmi prísne bezpečnostné normy a všetci ich tu musíte dodržiavať.

 Na lúke ešte s colštokom premerali vzdialenosť medzi stanmi a ešte raz odcitovali britské bezpečnostné predpisy.

Bez ohľadu na nácviky okolo stanov sme im boli vďační, že nás nevyhodili. Za nocľah sme zaplatili nekresťanské peniaze, v prepočte asi 16 euro za plochu na rozloženie stanu a 7 yardov prenajatej pôdy v jeho okolí. Zlaté Francúzsko, kde aj tie najkrajšie kempy nestoja viac ako štyri-päť euro, a to bez buzerácií.

To be continued.

Zopár fotografií z Ivanovho cédečka:  

York

Edinburgh

Edinburgh ešte raz

Glencoe

Portree