Nastúpila som do lietadla a predierala sa uličkou, do ktorej nemotorne trčal tučný muž v pokrčenom obleku. Otáčal do seba jeden pohárik za druhým a nahlas všetkých spolucestujúcich upozorňoval, že mu v lietadle býva zle, aby sa mali na pozore. Po asi troch hodinách zaspal, v rukách držal do uličky otočený slovenský pas a bol prikrytý károvanou dekou, aké bývajú vždy v diaľkových letoch.

Po trinástich hodinách, dvoch mikrospánkoch a jednej prečítanej knihe, sme pristáli na new yorskom letisku. Keď som vyšla z letiskovej haly, uvedomujúc si, že nemám nič iné, iba príručnú batožinu, som v jednom z najväčších miest na svete, nemám kde bývať, nemám komu zavolať a netuším, kde je Central park, zachvátila ma panika.

Hluční taxikári na mňa pokrikovali a ponúkali mi svoje služby. Nemala som na výber. Dohodla som sa s mladým sympatickým Indom, ktorý mi lámanou angličtinou zložil rovno dva komplimenty a šla som. Vyložil ma pri Central parku, srdce sa mi rozbúchalo a chcelo sa mi plakať. Ani neviem prečo. Prišla som až sem, tak to predsa nevzdám.

Začala som sa prechádzať. Okolo lavičiek a ľudí. Započúvala som sa do množstva dialógov a dívala sa do mnohých okien. Napchávala som sa najčudnejšími jedlami a všetko pečivo sa mi zdalo sladké. Bolo teplo, vo dne i v noci, to bolo skvelé, pretože som prespávala vonku na lavičke. Ak som vôbec spala. Celé dni som chodila po parku a modlila sa, aby šiel okolo. Mala som iba päť dní nato, aby som ho našla. Potom som musela letieť naspäť domov. Neviem, čo som si myslela. Neviem, prečo som tam šla a nerozmýšľala nad dôsledkami.

Prvé tri dni som prechodila a preplakala. Potom som už iba sedela a modlila sa.
Bolo takmer pol jedenástej, vonku už bola tma, ruch áut a svetlá okien však neustávali. Dívala som sa do nich a dúfala, že zazriem aspoň záblesk známej tváre.
„Mon?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Skoro som vypustila dušu.
Pomaly som sa otočila a zhlboka nadýchla.
„To si robíš srandu,“ hystericky som sa rozplakala a objala bradatého muža v prúžkovanom tenkom svetri. Neviem, ako dlho sme tam stáli a ako dlho som mu utierala sopeľ a slzy do rukáva, ale tak veľmi som vtedy ďakovala Bohu, ako nikdy predtým ani potom.

„Ako dlho si tu, preboha?“ spýtal sa, keď som sa konečne bola schopná odtiahnuť a on sa mohol nadýchnuť.
„Len pár dní,“ zavzlykala som a hladkala ho opakom dlane po líci.
„A kde si spala?“ prekvapene sa díval. Do očí mu padala ofina a mne sa chcelo plakať stále viac.
„Tu, bála som sa, že ťa prešvihnem, nevedela som, kde ťa hľadať...“ potiahla som nosom a Martin vytiahol z vrecka balík vreckoviek a opäť ma objal.
„Si úplne trafená,“ zasmial sa a prehltol veľký zemiak.
„Som pár dní bez sprchy, smrdím,“ povedala som na svoju obhajobu a Martin sa zvonivo rozosmial a pobozkal ma na čelo.
„Poďme,“ chytil ma okolo pliec a viedol asi tristo metrov k najbližšiemu domu. Mlčky. Teda, on mlčky, ja vzlykajúc. Nemohla som prestať, veľmi som chcela, ale nemohla som. Trpezlivo mi podával vreckovky a bozkával ma na ľavý spánok.

Vstúpili sme do malého, útleho bytu. Bol celý modrý. Modré steny, modrý nábytok, modré rámy na obrazy...
„Máš to tu... modré,“ povedala som a on sa zasmial.
„Mám rád modrú,“ naznačil mi gestom, aby som šla ďalej.
Posadila som sa na sedačku a dívala sa okolo seba.
„Viem,“ povedala som potichu.
„Pripomína mi dve veci, ktoré som mal naozaj rád. More a teba,“ uškrnul sa a v kuchynských dverách stál s dvoma šálkami kávy.

Sadol si do kresla oproti mne a usmieval sa. Stále sa usmieval, tá Amerika ho príšerne deformovala. Postavila som sa a sadla som si mu do lona. Zasa som sa rozplakala. Nekričal na mňa, myslela som, že bude. Iba ma tuho objal a hladkal po vlasoch.
„Ako si ma tam vlastne našiel?“ potiahla som nosom.
„Volal mi Feri,“ načiahol sa po šálku na stole. „Vraj či mi už prišiel balíček a ja som nechápal. Tak mi povedal, že sa mám ísť prejsť po Parku a hľadať farebnú šatku. Skoro ma porazilo. Čo ti to napadlo?“
Mal v hlase radosť aj výčitku.
„Zlatý Feri, on je super,“ usmiala som sa a v duchu si prehrávala moje prvé stretnutie s ním. Dodnes si myslím, že mi ho zoslalo nebo.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa vážne.
„Ja som... ja... ja som sa prišla spýtať, ako sa robí kolumbijská káva s kakaovým práškom, mne ten prášok vždy zhrudkovatie a...“ zhlboka som sa nadychovala a Martin sa na mňa vyjavene díval.
„Káva s kakaovým práškom?“ nechápal.
„Feri povedal, že takú piješ... keď som ti poslala ten list a ty si mi neodpísal... tak piješ takú? “ mykla som ramenom.
„No pijem, ale  letela si sem pol dňa preto, aby si sa spýtala, ako si robím kávu? A nemohol som písať," zaklipkal mihalnicami.
Prikývla som. A on ma tuho objal a bozkával na rameno.

Po chvíli ma postavil, plesol po zadku, otvoril balkón a strčil si do úst cigaretu.
„Poď sem, ten výhľad je ako pre teba,“ sadol si na plastovú stoličku a vyložil nohy. Strčil do úst jednu aj mne a pripálil mi.
„Dík,“ povedala som potichu a dívala sa viac na nebo ako na mrakodrapy.
„Ešte si sa ma na nič nespýtala,“ vyfúkol dym.
„Neviem, čo mi môžeš povedať, tak čakám, či nezačneš sám,“ zadívala som sa do zeme.
„Čo by si chcela vedieť?“
„Kedy sa vrátiš...“
„Nikdy, drobec. Už nikdy,“ položil si predlaktia na pokrčené kolená a sťažka si vzdychol.
„A nemohla by som tu zostať s tebou?“ šepla som.

Iba sa uškrnul a fajčil ďalej. Pod nami žilo mesto a vzduch voňal ako vanilka. „Myslím to vážne...“
„Viem. Práve to ma desí. Uvedomuješ si situáciu? Mon, notak,“ povedal dôrazne. Akoby sa trochu hneval.
„Chýbaš mi,“ zasypela som.
„Uvedom si, čo robíš. Ty zajtra odletíš a ja tu zostanem. Po jedinom kontakte so svetom, ktorý už nemám. Po rokoch zabudneš, budeš žiť svoj život, ale ja na to stále budem myslieť. Nie je to fér, nemala si sem chodiť,“ utieral si nahnevane slzy rukávom svetra a zapaľoval ďalšiu cigaretu.
„Nikdy na teba nezabudnem, ako to môžeš povedať!“ udrela som ho do ramena.
„Stále máš ten šialený ružový svet,“ skonštatoval.
„No a čo!“
„Ale ja už nie som taký, aký som býval,“ šepol.
„Ani ja už nie som taká.“
„Ale si...“ usmial sa. „Si presne taká istá. Meníš odtiene červenej vo vlasoch a miluješ nesprávneho muža. Stále si zabúdaš dušu v Prahe a počúvaš Nirvanu. A stále húliš trávu s magormi na Pohode,“ vystrel ku mne ruku a pohladkal ma po líci.
„Chcem tu ostať s tebou,“ dupla som nohou ako vzdorovité decko.
„A o všetko toto prísť?“ zodvihol pravé obočie.
„Áno,“ povedala som rozhodne.
„Je to ako zomrieť, drobec,“ vzdychol.
„Je to ako znova sa narodiť,“ hrýzla som si do spodnej pery a premýšľala.

Martin vstal, chytil ma za ruku, zhlboka sa nadýchol a oči mu zasvietili načerveno.
„Tak ty sa nebojíš umrieť?“
„Nie!“ povedala som a obaja sme sa naraz otočili čelom k balkónovým dverám. Už tam žiadne neboli. Bol tam iba vo vzduchu stojaci balkón a nekonečný priestor.
Preplietli sme si prsty a skočili.

„Slečna? Slečna?“ nakláňala sa nado mňa letuška s dokonalým chrupom.
„A... áno?“ rozospato som sa na ňu dívala.
„O chvíľu pristávame, už sme skoro v New Yorku, pripútajte sa, prosím,“ usmiala sa.
Rozospato s tlčúcim srdcom som si zapla pás.

Pri vystupovaní z lietadla som sa obtrela o opitého tučného muža, ktorému z úst tiekla slina. V rukách pevne zvieral slovenský pas a razil z neho alkohol rovnakej krajiny pôvodu.

Indický taxikár si zabudol oči v mojom dekolte a vzduch voňal ako vanilka.