Blá blá. Proste veľa slov. Ale to sa končí. Táranie do vzduchu už nemá zmysel. Dnes je deň D. Ani o slovo navyše prekračujúce nutnosť.
Kedysi si ľudia mysleli, že som chladná a odmeraná, keďže som s nimi nehovorila. Mali pravdu. Zastávala som si svoju ideu, že nebudem veľa rozprávať, a o čas ušetrený na táraniny budem viac rozmýšľať. Bolo to síce dávnejšie, ale cítila som sa sofisticky naplnenejšia.
Oproti tomu čo som bola do dnes. Od vtedy do teraz som síce komunikovala s ľuďmi, ale to ma ukracovalo o vlastný duchovný rozvoj – čomu je koniec.
Nech si znova o mne myslia že som kameň, ale ja proste nepociťujem potrebu sa baviť s ľuďmi. A tobôž nie teraz, keď v skutočnosti ani nemám s kým.
Už ani neviem kedy som na to prišla, ale dôležité je, že v tom mám jasno. Som človek, ktorý nemá priateľov– alebo lepšie povedané cítim sa tak.
A aj keď mám priateľa, mám pocit že nemám kamarátov.
A asi aj preto som stratila chuť komunikovať – lebo nemám s kým. A tak som zasa našla kľúčik od svojho vnútorného Edenu, a zahodila kľúč od reality.
Neviem s ľuďmi hovoriť, čo bude asi príčinou toho, prečo o mne tak málo vedia. Je ťažké niekomu opisovať svoj život, a ešte ťažšie vysvetľovať prečo nechal také následky, aké nechal.
A ustavičné maskovanie depresie za usmiatou tvárou je viac vyčerpávajúce ako ťahať za sebou kamión. Pokrytectvo? Faloš? Nazvime to ako chceme, stále to na veci nič nemení. Kto ma nechce vidieť takú, aká v skutočnosti som, by ma radšej nemal vidieť vôbec. Pretváranie si niekoho na pekný obraz je na hovno.
„Všetko je na hovno. Len včeličky sú na med. Aj med je na hovno.“
Komentáre