V trepotaní vášnivého oplieskavania si namejkapovaných tváričiek súbojovými rukavičkami morálnych argumentov sa pestované emancipky pustili do vyťahovania trumfov z rukávov proti neemancipovaným kostolnám myšiam. V duchu už mierne nemódnej reality show niekto vycapí na billboardy kúsok krvavého ľudského záprdku a národ jačí. Nie, nie je to komédia, ani fraška. Je to predsa ľudová diskusia.

Ovšem, aj evolucionista je občas v nutkaní smiať sa, a to nie je dobre. Veď je jasné, že nejde o nič iné ako snahu dvoch memplexov o replikáciu v čo najviac hlavách. Zúčastnení si dodávajú vážnosti svojho umiestnenia v svorke tým, že sa dovolávajú vlastných superalfa samcov. Jedni Boha, druhí Posvätných ľudských práv. Boj je to sám osebe vlastne nudný, aj keď nie bez zaujímavých aspektov.

Jedným z nich je pozoruhodná irelevantnosť argumentov. Zdá sa, že fakt zavraždenia plodu je emotívne natoľko silný, že prakticky akékoľvek tvrdenie (akýkoľvek mém), ktoré nejako hlasuje v prospech, alebo proti tejto vražde, má dobrú šancu na replikáciu v hlavách. Emočná väzba je dostatočnou zárukou. Preto je aj diskusia vlastne iba emotívnym krikom, kde nikoho nezaujímajú argumenty druhej strany, ale iba to či je za, či proti, teda z pohľadu etologického: do ktorej tlupy sapientov patrí.

Ak sa človek na vec pozrie z inej planéty teleskopom, tak je z morálneho hľadiska jedno, či plod zavraždíme, alebo nie. Ak ho zavraždíme - nuž zabili sme človeka. Nemorálne. Ak ho nezavraždíme - nuž zoberieme žene možnosť rozhovať o sebe slobodnejšie, a to je tak isto nemorálne.

Diskusia sa bude neustále krútiť okolo toho, od ktorého týždňa života plodu je vražda už vraždou. A neraz počuť argument, že plod ešte nie je hotový človek, ešte je len potenciálny človek. Iste. Ale prečo neuzákoniť možnosť slobodnej voľby žene (aby si snáď nepokazila materstvom celý život) tak, že môže svoje dieťa dať zabiť aj po narodení, no prinajmenšom do puberty? Veď aj biologicky je človek hotovým človekom až v období, kedy môže sám plodiť. A to nehovoriac o kultúrnej zrelosti. Ak možno zabiť potenciálneho človeka do štvrtého mesiaca, prečo nie do dvanásteho až pätnásteho roku?

Rovnako irelevantná je diskusia o krajných prípadoch, ako je znásilnenie, či potenciálna možnosť narodenia postihnutého dieťaťa. Jednak ide o štatisticky nevýznamný argument, ktorý má slúžiť ako štatisticky podstatné kritérium. Teda čisto z formálneho hľadiska hovädina. Ale aj z vecného hľadiska sa nič nemení na tom, že pôjde o vraždu nech aj potenciálneho človeka. Táto vražda nebude o nič menšou vraždou len preto, že je to vražda ako dôsledok znásilnenia, či fyzicky, alebo mntálne nevyhovujúceho jedinca.

Nedávno som počul primára jednej bratislavskej kliniky rozprávať príbeh. Jednej žene sa narodilo prvé neduživé dieťa, ktoré skoro zomrelo, ďalšie bolo deformované a zomrelo, ďalšie sa narodilo a žilo s nejakým defektom. Znova otehotnela. Podľa pána primára dnes by jej odporučili interupciu. No a pointa je v tom, že by sa nenarodil Ludvig van Beethoven. Ty brďo, to je ale argument!!! Ja mám iný príbeh, špeciálne pre pána primára. Neďaleko Spreewaldu na statku Selden sa pani statkárke veselo rodili zdravé deti. Keď už ich mala šesť, práce s nimi toľko, že bola od rána do večera vyčerpaná a preto stále chorľavá, po následnom otehotnení umrela aj s dieťaťom pri pôrode. A hup, pointa je tu: nenarodil sa veľký objaviteľ kvantovej disociácie vákua, ktorá by ľuďom umožnila mať nevyčerpateľný zdroj energie za facku. A stačilo pár vrážd nenarodených plodov.

Len tak zbežne výber z panoptika ďalších argumentov:

• Farári majú do toho najmenej čo hovoriť, keď žijú v celibáte a nenesú žiadnu zodpovednosť. To je asi taký argument, ako keď ja poviem, že to či zavraždím svoju manželku môžem posúdiť iba ja, pretože druhí s ňou nežijú.
• my sa asi vraciame do totality, keď už ani žena nebude mať právo rozhodnúť sa sama o svojom živote (vďaka kiinka)... Čarovné je jednak to, že autorka si môže rozhodnúť o svojom živote, ale plod nie. O ňom rozhodne ona. Na to má právo. Môže plodu svoje rozhodnutie vnútiť. Výborne. Plod nemá právo rozhodnúť o svojom živote? Nemá, lebo nemôže písať na blogoch také sprostosti. Skrátka právo začína tam, kde je sila na jeho presadenie. Plod ju nemá, nemá teda ani právo. Kiinka tú silu má, preto má právo. A takýto človek niečo kričí o totalite! Ozaj to je fakt totalita, že nemôžem zabiť hornú susedku, ktorá neustále mizerne hrá na klavíri!!! Vari nemám právo rozhodnúť o svojom živote?
• Život je dar a nikto nemá právo ho zničiť. A prečo by nemal? Ak si také právo stanoví, tak ho má. Každé právo je vec dohody medzi ľuďmi. Neexistujú nejaké vznešené, nezadateľné a nezobrateľné práva. Ja si poviem, že mám každý deň právo na korunu od každého na svete. No nech si skúsim toto právo vymáhať!!! Ak väčšina na svete neprinúti menšinu, aby mi bolo toto právo zabezpečené, tak si môžem trhnúť čím len chcem. Aj plod má právo vtedy, ak mu ho ostatní priznajú.
• Každý nech sa stará o seba. Čo je veriacich do toho, ako si so svojím životom naložia ateisti. Ak sú proti potratom, nech na ne nechodia, ale nám emancipkám nech dajú pokoj. My muži, čo by sme najradšej zavraždili svoje emancipované ženy máme na to právo. Čo nám do toho druhí majú čo hovoriť. Ak oni neveria na právo manžela zabiť manželku, tak prosím... nech trpia, je to ich vec. Ale nám, neemancipovaným mužom nech do toho nehovoria.
• ....
  

To všetko len na ukážku toho, kam sa dá s moralizovaním dôjsť. Lenže podstata je, ako vždy inde. A ako vždy - vôbec nie v morálke. Morálka totiž vždy v menšej, či väčšej miere odráža potreby nejakej kultúry.

Pre mňa, ako niekoho, kto sa pustil do štúdia evolúcie a jej rôznych aspektov, majú podobné diskusie zaujímavú príchuť. V prvej časti Parazitného projektu Ženy o mužoch  som identifikoval a popísal podstatu a dôsledky ženského utilitarizmu v partnerskom výbere. Ak si zoberieme prevažnú väčšinu aktivít zástancov interupcií, tak nemôžeme prehliadnuť, že ide hlavne o zástankyne. Muži zas viac kričia na strane odporcov interupcií. Kým muži sú skôr náchylní k "vyšším" princípom ako argumentom, podstata argumentov žien - emancipiek je zemitejšia a jednoduchá. Nechcú rodiť. Nič viac a nič menej. Iste, každá (alebo aspoň väčšina) povie, že chce mať deti raz, keď...a potom vysype zmes argumentov. Všetky sú oprávnené rovnako, ako keby sa začali sypať argumenty prečo rodiť. A aj rovnako neoprávnené. Nie je mojím cieľom podporiť jednu či druhú stranu. Zaujíma ma iba podstata veci. A tá je jednoznačná: ženy majú možnosť regulovať počatie a to jednoznačne využívajú k tomu, aby nerodili potomkov. Zdá sa teda, že ak nič iné, tak práve masové využívanie antikoncepcie a volanie na právo na potrat ukazuje, že ženy nemajú nejaký materský pud. Ostatne toto konštatuje aj etológia a jej druhový variant - evolučná psychológia.  Evolúcia nás vybavila túžbou po sexe, ale nie túžbou po plodení potomkov.

Rovnako je zrejmé, že ak aj existuje nejaké slabé pudenie k deťom, tak je rozhodne slabšie, ako túžba po umiestnení vo svorke (kariéra), ako túžba po sexe, ako túžba po potrave a pôžitkoch z nej vyplývajúcich.

Ďalej sa mi zdá zrejmé, že nie proces politickej emancipácie žien v spoločnosti a možnosť antikoncepcie viedli k oslobodeniu žien od povinnosti rodiť deti, ale práve nedostatok nejakého pudu k rodeniu detí viedol k prijatiu antikoncepcie ako prostriedku emancipácie. Ak by taký pud existoval, nič by ženy nezastavilo v tom, aby deti mali. Tak ako ich nič nezastaví teraz, keď vehementne usilujú o právo deti nemať.  V celej doterajšej histórii  si svoj štatút v spoločnosti ženy odvodzovali od výsostného práva dávať potomkov. To tak isto nebolo dané ich rozhodnutím. V situácii, keď sex s výraznou pravdepodobnosťou viedol ku plodeniu, ženy aj muži museli svoje správanie a aj kultúru (memplexy) odvodzovať z tejto skutočnosti. Nevyhnutnosť sexu s následkami potomkov viedla k štatútu ženy ako Matky. V situácii, keď to tak nie je, už materstvo nie je "in", pretože "in" byť nemusí.

Svojej možnosti nezávislosti na časti vlastnej biológie sa ženy pochopiteľne nevzdajú. Ich morálne hľadisko je čisto utilitaristické: čo je pre mňa užitočné, to je aj morálne. To vidno na vášnivých obhajobách interupcií veľmi dobre. Napríklad iba veľmi veľmi zriedkavo zaznie ženský hlas, že by o tom, či má byť potenciálny potomok zavraždený, alebo nie má právo rozhodnúť aj otec. Hrozí totiž riziko, že otec by mohol matku donútiť k trvalejšiemu vzťahu, mohol by ju potomkom vydierať. A toho sa emancipky boja snáď viac, ako možnej neplodnosti po potrate. Právo o rozhodnutí vraždiť potomkov si chcú ženy osobovať výlučne pre seba. A opäť používajú irelevantné argumenty. napríklad, že podstatnú záťaž nesú ony. No a? Zároveň sú aj (aspoň zatiaľ) nositeľkami výlučného práva rodiť potomkov. Ide o nevýhodu rovnako, ako o výhodu.  Odhliadnúc od super právneho vzťahu, že ak sa žena rozhodne pre interupciu, otec do toho nemá čo hovoriť, ale následky musí niesť v podobe alimentov.

Obraz bezbrannej ženy, obete násila spoločnosti, zneužívanej matky a iné podobnné klišé, sú jednoznačne nepravdivé. Ženy sú od prírody vybavené veľmi schopným aparátom na kalkuláciu výdavkov a ziskov.  A vynikajúcou schopnosťou vydierať vlastnú tlupu. Za tie státisíce rokov sa v nich vyselektovali vlastnosti, ktorými dokážu efektívne vyťažovať zdroje od mužov. Ak by to tak nebolo, asi by náš druh neprežil tak úspešne.

Treba jednoznačne povedať: emancipky nebojujú za nejaké právo na sebaurčenie, oni bojujú za svoje  okamžité výhody. Za možnosť užívať si dočasné slasti a výhody na úkor budúcich nevýhod, ktoré vyplývajú z nízkej natality našej emancipovanej populácie. Na sebectve organizmov nie je nič zvláštne. Pozoruhodná na ženskom utilitarizme je akási až naivná samozrejmosť, s akou si ženy vynucujú uspokojenie svojich potrieb. Mám za to, že to môže byť dané ich lepšou schopnosťou intuitívneho rozhodovania, ako ju majú muži.

Svet je však ďaleko komplexnejší, aby sa dal postihnúť intuitívne. Priamočiarosť ženského utilitarizmu v oblasti produkcie následných generácií vedie k závažným civilizačným dôsledkom. Málokto si uvedomuje, že súčasná narastajúca kríza dôchodkového a zdravotného systému Západu je dôsledkom hlavne troch faktorov:

• Postupné vyčerpanie technologického produkčného potenciálu na rast produktivity práce.
• Predlžujúci sa vek obyvateľstva. Už teraz žijeme asi o 100% dlhšie,ako nám umožnňuje evolučný vývoj. Hlavným faktorom civilizačných chorôb, ako je rakovina, kardiovaskulárne ochorenia, cukrovka a podobne je vek. Dlhý vek je dôsledkom nezdravého životného štýlu, ktorý neberie do úvahy, že smrť je súčasťou života, teda jej odkladanie pomocou technológií medicíny, športu a racionálneho stravovania vedie k produkovaniu stále novších a a novších zdravotných problémov.
• Antikoncepcia, ako prostriedok znižovania natality obyvateľstva.
  

Snáď si všimol pozorný čitateľ, za tretí faktor beriem na zodpovednosť ženy. Iste, aj mužom vyhovuje antikoncepcia. Lenže ja týmto beriem za slovo emancipky, ktoré plodenie chápu ako výlučné právo žien, ako som už uviedol.  Ony neraz pohŕdavo vyšteknú: vy by ste chceli, aby sme slúžili mužom ako domáce putičky, ktoré sú neustále zahrabané medzi deťmi. Neviem, či majú pravdu, neviem, či práve toto muži chcú. Podstatná vec je však v otázke: kto iný má rodiť deti, ako ženy?

Na túto (čisto utilitaristickú) otázku naša premúdrelá spoločnosť nemá múdru odpoveď. Preto spor o interupcie nie je morálny spor, ako sa to neustále prezentuje. Dokonca sa často obe nepriateľské strany v podstate veci zhodnú, hoci to netušia. Spor je oveľa hlbší a zaujímavejší. Myslím, že ide o výrazne vyhrotený konflikt dvoch hlavných replikátorov na tejto planéte: génov a mémov. Kedže sme nimi bezo zvyšku vytváraní (viď môj článok Osudovosť), tak sme iba poslušné nástroje ich superglobálneho konfliktu záujmov.

Memplexy našej civilizácie sú vybudované na prirodzených potrebách uspokojovania neuronálnych interakcií ich nositeľov. A organizmus je už raz taký, čím priamočiarejšie dokáže uspokojiť nejakú potrebu, tým menej energie na to vydá a je to pre jeho gény výhodnejšie. Celé miliardy rokov gény riešili tento problém a nikto im v tom nebránil. Sme utilitaristicky determinovaní potrebou čo najjednoduchšieho uspokojenia. Druhý replikátor s jeho vlastnými zájmamy na to kašle. Ak je pre mémy výhodné využiť potrebu sapientov po neustálom uspokojovaní základných emócií, tak to robia. Mém slobody výberu je úspešný preto, lebo umožňuje organizovať tlupy sapientov do hedonistických zoskupení. Každý si môže uspokojiť okamžite čokoľvek. Má na to dokonca právo. Okamžite je mi dobre. Celý memplex demokracie a slobody vedie k okamžitým riešeniam bez zbytočne zväzujúcich mémov, ktoré by zabraňovali okamťitému uspokojeniu. Preto je zdržanlivosť nepopulárna. Mémy okamžiku vytlačili v hlavách sapientov mémy nánoženských dogiem zdržanlivosti. Celibát je smiešny. plodiť je hlúpe, nekupovať všetko, čo sa kúpiť dá je smiešne.

Dá sa povedať, že systém vyváženia potrieb génov, ktorý sa tvoril miliardy rokov nakoniec vytvoril úspešné prostredie pre rozmnožovanie iného replikátora, ktorý koná v rozpore so záujmam génov. To pravé víťazstvo dostáva mém až v našej civilizácii, kde účel svätí prostriedky, čo je mimochodom asi základný mém našej kultúry. Niekto možno namietne, že ak mémy pôsobia proti génom, tak si smi podrežú vetvu, na ktorej sedia. Ak sa presadzuje mém, ktorý zabraňuje plodeniu, či už je to celibát, alebo právo emancipiek na potraty, tak sa nebude mať v akých hlavách rozmnožovať a vyhynie spolu s emancipkami. Áno - aj to je možný scenár. Ale nezabúdajme - účel svätí prostriedky. Čo tak klonovanie? Alebo platené neemacipky - rodičky? Ako vždy - evolúcia nájde v danej chvíli najjednoduchšie riešenie. Možno nakoniec budú mémy určovať vývoj na planéte a ukončia miliardy rokov panstva génov.