Môj prvý mikrofón

        To je zvláštne, ako niektorých z nás mikrofón priťahuje. Teda pravda je taká, že nie mikrofón, ale možnosť rozprávať doň tak, aby vás naraz počúvalo čo najviac ľudí. Je v tom pre nás rozprávačov nejaká mágia! Len čo som na začiatku školského roku 1954/1955 uvidel v riaditeľni školský rozhlas, bol som stratený. Už ani neviem, čo som robil na začiatku školského roku v riaditeľni. Mám taký dojem, že som bol niekoho udať, ale už sa presne nepamätám. Školský rozhlas tvorila obrovská jednodielna skriňa až po zem, hore sa to otvorilo a tam bol bakelitový mikrofón. Postláčali sa všelijaké dzindzíky (naša pani učiteľka sa v dzindzíkoch vyznala!) a potom stačilo poklopkať po mikrofóne, povedať "raz, dva, tri... skúška rozhlasu" a mohol som začať rozprávať! Mohol, pretože ma súdružka riaditeľka poverila prihovárať sa k žiakom každý deň ráno o ôsmej pri začiatku vyučovania. Súdružka riaditeľka mala nos! Ranné vysielanie malo úspech. Keď už sme pri tej súdružke. Od februára 1948 až do novembra 1989, čiže viac ako štyridsať jeden rokov, sme sa v našej vlasti oslovovali "súdruh", "súdružka" a namiesto "dobrý deň" sme hovorili "česť práci" alebo "práci česť!", to sa dalo varírovať. Vymysleli to komunisti a národ si zvykol. Tamtie moje príhovory v päťdesiatych rokoch minulého storočia, to bol vlastne tréning na súčasnú čučoriedkareň. Viete prečo? Lebo na Pedagogickej škole pre vzdelanie učiteľov národných škôl, bol to vlastne bývalý učiteľský ústav, akési pedagogické gymnázium, študovalo vtedy tristošesťdesiat dievčat a šesť chlapcov. Uznajte, že keď som každé ráno hovoril do mikrofónu školského rozhlasu, tak ma počúvala drvivá väčšina čučoriedok a len päť chlapčiskov! Magická vec, ten mikrofón! Spomínam si, že ešte predtým na detskej rekreácii v Račkovej doline v Liptove sme vysielali na chate Nikosa Belojanisa "Rozhlasové noviny z Račkovej doliny". Program sme pripravovali dvaja. Peter Mikulík, vtedy asi trinásťročný, bol ťažký rozhlasový profesionál. Všeličo som sa od neho priučil. Peťko, ako spíker, nemal chybu. A ten hlas? Tá farba! Už je starý dubák, ale ten hlas si zachoval. Mikrofón je pre mňa magnet. Ja keď zbadám mikrofón, som stratený. Lepšie povedané, stratení sú tí, čo ma majú počúvať. Vám ďakujem, drahé čučoriedky, za trpezlivosť. Napokon, ja nie som dôležitý! Dôležité je to, aby ste vy vydržali v školských laviciach. Aby ste zbytočne neblbli a neničili svojich pánov učiteľov a pani učiteľky. Pani učiteľkám zasielam z našej čučoriedkarne srdečné pozdravy a vyzývam ich na všeobecnú prísnosť, aby sa nedali tými svojimi rozšantenými čučoriedkami a chlapčiskami vytočiť! Príjemný školský rok vám želá Julo Satinský. Heslo zostáva nezmenené Učiť sa! Učiť sa" Učiť sa!

Zdroj: Július Satinský: Čučoriedkáreň (2),  IKAR 2003
-------------------------------------------------------------