Turčianska župa, ktorá sa stala samostatnou župou v roku 1339 patrila medzi župy s najvyšším percentom šľachty v rámci obyvateľstva župy v celom Uhorskom kráľovstve. Zhruba každý deviaty obyvateľ župy bol šľachtic. Pričom takmer všetky šľachtické rody boli etnicky slovenské. V Turčianskej župe s výnimkou niekoľkých nemeckých a nemecko-slovenských dedín na juhu župy ani žiadne iné ako slovenské obyvateľstvo ani nežilo. A v tých niekoľkých dedinách na juhu župy neboli žiadne šľachtické rodiny. Takmer všetky šľachtické rody boli slovenské aj svojim pôvodom, ako som už písal v predchádzajúcom článku, ktorý pojednával o najstarších dejinách Turca a ako to dokazuje veľké množstvo slovanských mien v donačných listinách v 13. storočí. Až na niekoľko slovanských hostí z Českého alebo Poľského kráľovstva alebo Haličského kniežatstva (napr. Maladik z Haličského kniežatstva, od ktorého si odvodzuje pôvod rod Trnovský, neskôr nazvývaný Tharnóczy) boli predkovia turčianskej šľachty privilegovaní kráľovskí služobníci alebo takzvaní jobagióni (servientes regis, jobagiones regni, jobagiones castri - boli osobne slobodní na základe panovníckych donácií, za ktoré sa museli zúčastňovať vojenských výprav v kráľovskej armáde) z radov domáceho obyvateľstva, prípadne iných Slovanmi obývaných častí Uhorska. Značná časť Stoličnej šľachty v Turčianskej župe žila v kuriálnych, čiže zemianskych dedinách, z ktorých mnohé mali výlučne zemianske obyvateľstvo. Takýchto dedín bolo v Turci viac než 40, ale niektoré pôvodne kuriálne dediny prešli časom do majetkovej držby niektorého z väčších panstiev. Kuriálnych dedín, ktoré zostali v držbe zemanov až do konca feudalizmu bolo viac než 30. Z nich môžem spomenúť Vrútky, Záborie, Horné a Dolné Jaseno, Dražkovce, Záturčie, Zorkovce, Lehôtku, Benice, Rakovo, Jazernicu, Malý a Veľký Čepčín, Kevice, Dulice, Laclavú, Lipovec, Tomčany,Košúty atď. Dokladom slovenskosti turčianskeho zemianstva bolo aj používanie typicky slovenských mien, ktoré boli často odvodené od dediny, ktorá patrila zemanom, ktorí si z nej odvodzovali meno. Takéto mená používali rody Benický, Rakovský, Záthurecký, Jezernický, Záborský, Dražkovský, Jesenský z Veľkého (Horného) Jasena, Jesenský z Malého (Dolného) Jasena, Kevický, Zorkovský, Trnovský, Socovský, Lehocký, Rakšanský, Čepčanský, Tomčanský atď. Ako príklad uvediem mená niektorých z vyššie uvedených turčianskych šľachtických rodov v podobe v akej sa v tom čase sami písali: Trnovszky, Jezerniczky, Czepczansky, Benyczky, Jezzenszky, Zorkovsky, Kewiczki, Thomczanski, Soczowsky, Zaborszky, Drasskovsky a podobne. Niektoré z týchto rodov si neskôr začali písať mená v hungarizovanej podobe (napr. Tharnóczy, Draszkóczy, Raksányi), ale aj tieto rodiny sa naďalej hlásili za Slovákov.  Okrem už vymenovaných rodov sa v Turci objavovali aj iné rody, ktoré používali slovenské mená s koncovkou –ský alebo –cký. Napríklad rod Necpalský, ktorému patrila v stredoveku obec Necpaly. Tento rod vymrel niekedy začiatkom 16. storočia, pričom Necpaly prešli ešte predtým do vlastníctva rodu Jušth, ktorý pochádzal z Českého kráľovstva, keď Blažej Necpalský založil svoje majetky Ondrejovi Jušthovi. Ďalej to bol rod Folkušovský, ktorý vymrel v roku 1526 , keď posledný priamy mužský príslušník rodu Mikuláš Folkušovský padol v bitke pri Moháči. Okrem neho tam padli z turčianskych zemanov ešte minimálne dvaja a to Ján Trnovský a Ladislav Jesenský.  Okrem priamej línie rodu Folkušovských boli vo Folkušovej aj iné zemianske rody a to najmä Lačný a Durdík. Okrem nich sa tam ešte priženili rody Benický a Thomka z Tomčian, ktorí sa tam priženili po roku 1526 a za manželky si vzali sestry nebohého Mikuláša Folkušovského. Rodiny Benický a Thomka si rozdelili majetok Folkušovských vo Folkušovej a tiež aj na Bystričke. V 17. storočí tam pribudli ešte Šimkovičovci z Dolného Jasena. Z ďalších slovenských rodových mien s koncovkou –ský alebo –cký v Turčianskej stolici môžem menovať napr. Príbovský, Hroznovský, Hostenský, Dulický, Búľovský alebo Žabokrecký. Rod Príbovský, ktorý pochádzal z Príboviec zrejme vymrel tiež v 16. storočí. Neskôr (od roku 1523) sa v Príbovciach spomína rod Hroznovský. Juraj Hroznovský, ktorý mal majetok v Príbovciach bol od roku 1554 úradníkom na Sklabinskom hrade a od roku 1566 bol cisársky vyberač daní pre Turiec a Oravu. S rodinou Hroznovských bol v príbuzenskom vzťahu aj rod Czemanka (čit. Čemanka), z ktorého pochádzal zeman Ondrej Čemanka, ktorý pomáhal Matejovi Belovi na príprave textu o Turčianskej stolici. Z rodu Žabokrecký sa v Turci spomína Peter Žabokrecký. Tento rod však zrejme nepochádzal z turčianskej obce Žabokreky, v ktorej nikdy nebola žiadna zemianska kúria, ale zo Žabokriek nad Nitrou v Nitrianskej župe, odkiaľ pochádzal šľachtický rod, ktorý sa v 16. storočí písal ako Zabokreczky ze Zabokrek. Meno Dulický používala najmä rodina Lukačovič z Dulíc, ktorí užívali šľachtické výsady od roku 1503, ale v keďže pri revízii zemianstva v Turci v roku 1731, ktorá mala za cieľ zistiť či sa medzi stoličnú šľachtu v Turci nedostal niekto neoprávnene, nedokázali predložiť presvedčivé dôkazy o svojom šľachtictve, boli vyškrtnutí spomedzi zemanov. Každopádne však takmer 230 rokov patrili medzi šľachtu v Turci. Či oprávnene alebo nie, to sa už dnes len ťažko dá zistiť. V Turci bolo v 18. storočí niekoľko revízií zemianstva. Starousadlé zemianske rodiny, kde sa aj meno udržalo v nezmenenej podobe nemuseli väčšinou dokazovať svoj šľachtický pôvod ani pri jednej revízii. Svoje šľachtictvo museli pred Revíznou komisiou Turčianskej stolice dokazovať najmä tie rodiny, ktoré sa do Turca prisťahovali alebo v niektorých rodiny, kde sa pôvodná rodina rozvetvila na viaceré rodiny, ktoré používali vlastné priezviská, prípadne v prípadoch že pôvodná rodina vymrela po meči. Z Dulíc, ktoré som naposledy spomínal museli svoje šľachtictvo dokazovať všetky zemianske rodiny, ktoré tam žili. Rod Búľovský, ktorí sa v Duliciach spomínajú od 16. storočia a rodina Šľuch, ktorá sa prvý krát spomína v roku 1489 ho bez problémov dokázali v roku 1723, ale ostatné rodiny boli na tom horšie. Okrem vyššie spomenutej rodiny Lukačovič alias Dulický to boli aj rodiny Gabrheľ alebo Petrík pôvodne z Oravy, ktorí boli v Duliciach od roku 1574 a tiež Fekete, ktorí pochádzali z Veľkej Idy v Above pri Košiciach a ktorí boli pravdepodobne maďarského pôvodu. Títo neboli tiež uznaní za plnoprávnych zemanov. Gabrheľovci sa proti tomuto rozhodnutiu odvolali a komisia vyhovela ich odvolaniu a v roku 1756 ich zapísala medzi zemanov. Spomínaný Fekete z Veľkej Idy bol z jedným z mála ľudí maďarského pôvodu, ktorí sa objavujú medzi zemanmi v Turci. Pričom tento ani nebol na koniec uznaný za zemana. Z významnejších šľachtických rodov, ktoré dlhodobo pôsobili v Turci boli nepochybne maďarského pôvodu len dve a to dediční župani Révayovci a ich blízki príbuzní z trebostovskej vetvy rodu Révay a rodina grófa Nyáryho zo Sv. Michala a Sučian. Akurát v Slovenskom Pravne boli niektoré ďalšie pôvodom maďarské rody ako napr. Ördödy, Dóczy alebo Berényi, ktoré tam mali majetkové podiely, ktoré získali po tom ako vymrela pôvodná šľachtická rodina zo Slovenského Pravna, ktorej zakladateľom bol comes Rečko, ktorého predkovia prišli z Českého kráľovstva. Posledným z tohto rodu bol Krištof Serafil zo Slovenského Pravna, ktorý bol v roku 1522 podžupanom Turčianskej stolice a ktorý bojoval v bitke pri Moháči a ktorý zomrel v roku 1545.

Z rodov, ktoré boli nepochybne maďarského pôvodu môžem spomenúť ešte Baloghovcov z Abrahámovej, ktorí pochádzali zo Šopronskej župy. Abrahámová (dnes Abramová) patrila medzi tie dediny, kde pôvodná zemianska rodina vymrela a dedina prešla do rúk viacerým rodinám z Turca a aj mimo neho. Napríklad rodina Bohuňa z Dražkoviec a Laclavej, rodina Patrik z Laclavej, Záborský zo Záboria, rodina Hruška z Paraštinej, ktorí boli zrejme vetvou tamojších zemanov alebo rodina Bubla z Kevíc. Koncom 17. storočia tam pribudla zemianska rodina drobných zemanov-armalistov s menom Machuľa. Machuľovci patrili medzi pomerne malé množstvo šľachtických rodín v Turci, ktorí nobilovaní (povýšení do šľachtického stavu) v novoveku, v ich prípade v 17. storočí, konkrétne v roku 1687. Drvivá väčšina šľachtických rodov v Turci má stredoveký pôvod. Na rozdiel napríklad Oravy, kde bola veľká časť zemianstva nobilovaná až v 16. až 18. storočí. Preto je medzi turčianskymi zemanmi aj málo armalistov. Medzi takéto novšie rody patrili v Turci okrem spomenutých Machuľovcov z Abrahámovej napríklad Hagarovci z Bodorovej nobilovaní v roku 1669, Polerecký z Polerieky nobilovaní v roku 1613, Peťko zo Slovenského Pravna nobilovaní v roku 1650, Hulejovci z Príboviec nobilovaní v roku 1679, Felicides taktiež z Príboviec nobilovaní v roku 1655, Čemankovci taktiež z Príboviec ktorých som už spomínal boli nobilovaní v roku 1682, Hrabecius z Diakovej nobilovaní v roku 1622, Duchoňovci ktorí žili v Blažovciach a Bodoviciach boli nobilovaní 1609, Salayovci - ktorí bývali v Liešnom boli nobilovaní v roku 1698. Rod Institoris-Mošovský pôvodne meštianska rodina z Mošoviec boli nobilovaní v roku 1600 alebo rod Lány, ktorí boli nobilovaní v roku 1609 boli pôvodne meštianska rodina zo Slovenské Pravna. Z tejto rodiny pochádzal napríklad Eliáš Lány, ktorý bol Superintendent Evanjelickej cirkvi. Bol tiež básnik a spisovateľ. Z rodu Mošovský pochádzal zase spisovateľ Michal Institoris-Mošovský, ktorý pôsobil najmä v Bratislave  alebo Michal Mošóci, ktorý bol začiatkom 17. storočia provízorom hradov Sklabiňa a Blatnica a kastelán Blatnického hradu. A z rodu Polerecký zase pochádzal najmä Major Ján Ladislav Polerecký, ktorý bojoval v Amerike vo vojne za nezávislosť USA. Z tohto rodu musel Ján Polerecký dokazovať svoje zemianstvo pri revízii zemianstva v roku 1755. Dokázal ho na základe armálnej listiny kráľa Mateja II. z roku 1613, ktorá bola vydaná pre Václava Polereckého. Polereckí, ktorí boli dedičnými richtármi v Polerieke sa vtedy snažili dokázať že sú potomkami pôvodných zemanov z Polerieky a že už v roku 1262 dostali privilegium od Bela IV. Toto tvrdenie však nemohli ničím doložiť. A ani ich armálna listina z roku 1613 nebola vyhlásená v stolici a za zemanov Turčianskej stolice boli zapísaní až v roku 1698, kedy boli Ondrej a Ján Polerecký zapísaní ako armalisti. Významná je vetva rodu, ktorú založil Matej Polerecký, narodený v Mošovciach, ktorý bol majorom v Rákocziho vojsku a po porážke Rákocziho povstania odišiel do Francúzska. Z tejto vetvy rodu Polerecký pochádzali napr. jeho synovia Andrej Polerecký, ktorý bol brigádny generál francúzskej armády, osobný tajomník francúzskeho ministra vojny a vojenským guvernérom v Alsasku a Matej Polerecký, ktorý bol francúzskym plukovníkom. A jeho vnuci už spomenutý major Ján Ladislav Polerecký, ktorý bol majorom francúzskej armády a ktorý bojoval vo vojne za nezávislosť USA, kde velil jednotke francúzskych husárov. Po vojne sa usadil v USA, stal sa americkým občanom a meste Dresden kde sa usadil, bol hlavným notárom a francúzsky generál František Polerecký, ktorý sa po francúzskej revolúcii vrátil na Slovensko a usadil sa v obci Bacúrov vo Zvolenskej stolici. Rod Polerecký žije na Slovensku a aj v samotnom Turci dodnes.

Ďalej treba spomenúť ďalšiu pôvodom meštiansku rodinu z Turca Hodík, ktorí pochádzali zo Slovenské Pravna, odkiaľ sa rozšírili do Trenčianskej a Nitrianskej stolice. Niektorí z nich patrili medzi patriciov v Trenčíne a odtiaľ sa dostali do maďarského Kőszegu, kde sa v roku 1720 narodil slovenským rodičom Michalovi Hodikovi a jeho manželke Františke syn Andrej, neskorší maršal gróf Andrej Hadik. V roku 1720 dostal Michal Hodik s manželkou a synom Andrejom armáles od vtedajšieho kráľa Karola III. (cisára Karola VI.). Pre úplnosť ešte dodám, že vetva rodu Hodik, ktorá sa usadila v Nitrianskej župe bola povýšená do šľachtického stavu už v roku 1622. Pričom je pravdepodobné, že tento armáles z roku 1622 sa týkal aj trenčianskej vetvy a armáles z roku 1720 pre Michala Hodíka bol len potvrdením staršieho šľachtictva, keďže aj Hodíkovci z trenčianskej vetvy boli uvádzaní ako šľachtici, napr. Ján Hodik bol zaznamenaný v súpise šľachty Trenčianskej stolice z rokov 1646/47 v Trenčíne. A Eliáš Hodík pôsobil vo funkcii provízora Uhrovského panstva. Z tohto rodu môžem ešte spomenúť Baltazára Hodíka, mešťana zo Slovenského Prvna, ktorý bol prvým známym evanjelickým duchovným v Slovenskom Pravne a najmä Jána Hodíka, ktorý pôsobil najmä v Bytči, kde bol rektorom gymnázia a pôsobil aj vo funkcii Superintendenta Evanjelickej cirkvi, neskôr pôsobil v Trenčíne. Ján Hodik mladší, ktorý bol zaznamenaný v súpise šľachty Trenčianskej stolice z rokov 1646/47 v Trenčíne a ktorý bol v rokoch 1646 až 1648 trenčianskym senátorom bol zrejme jeho syn. 

Väčšina turčianskych rodov pochádza zo stredoveku, ale niektoré rody vymreli už v stredoveku a ich majetky prešli na iných zemanov alebo sa stali súčasťou niektorého väčšieho panstva. Väčšie panstvá v Turci boli Sklabinské a Blatnické panstvo, ktoré boli pôvodne kráľovským majetkom a od 16. storočia boli v držbe dedičných županov Révayovcov, Sučianske panstvo a Sv. Michal, ktoré boli od 16. storočia v držbe rodu Nyáry, majetok mesta Kremnica, cirkevný majetok turčianskej prepozitúry v Kláštore pod Znievom, majetok mestečka Slovenské Pravno, ktorý bol pôvodne v držbe rodu Serafil (potomkov comesa Rečka), ktorý sa po vymretí rodu v 1545 rozdrobil medzi viacerých majiteľov, malé necpalské panstvo, ktoré patrilo rodu Necpalský a neskôr Jušthovcom. Z rodov, ktoré vymreli v stredoveku som už spomenul Necpalských, Folkušovských, Serafilovcov. Ďalej môžem spomenúť rod Močko z Hája alebo Hájsky (pôvodne sa písali Mochko de Gay neskôr Hajsky), ktorý vymrel 1493 a ich majetok pripadol mestu Kremnica. Slovo Gay je staroslovanská podoba slova Háj, aby bolo jasné. Vymreli aj pôvodní zemania z Abrahámovej, zemania Dobzekovci z Koštian (ktoré potom pripadli pod Necpalské panstvo), zemania Mikušovci z Lieskovca (Leskocz alebo Lezkouch čiže Lieskovec bola zaniknutá osada neďaleko Kaľamenovej), zemania Motúrovci z Laskára, zemania z Ivančinej potomkova Namyslava, zemania Vidovci z Bodorovej (príbuzní Kevických), pôvodní zemania z Bystričky (ktorá pripadla Thomkovcom, Benickým a najmä Lehockým) a rovnako aj pôvodní zemania z Rakova, ktoré dostal Matej z Malého Jasena, ktorý mal za manželku dcéru Juraja z Rakova. Od nich pochádza rod Rakovský. Z tohto rodu pochádzali viaceré významné osobnosti slovenských dejín. Predovšetkým slovenský humanistický básnik a vzdelanec Martin Rakovský, ktorý pôsobil aj ako pisár Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave a ako podžupan Turčianskej župy. Významnou osobnosťou bol aj jeho strýko Juraj Rakovský, ktorý tiež pôsobil ako podžupan Turčianskej župy a ako kapitán na hrade Sklabiňa. Vymrela aj rodina zemana Marka podľa ktorého bola pomenovaná kuriálna dedina Markovice. Markovice sa potom dostali v roku 1391 do rúk zemanov z Trnova. Práve markovická vetva trnovských zemanov začala používať meno Trnovský, ktoré sa neskôr zmenilo na Tharnóczy. Valentín Trnovszky de Markovicz bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1495 až 98. Podžupanom bol aj Žigmund Trnovský z Markovíc v rokoch 1516 až 1517, Mikuláš Trnovský v roku 1618 alebo Juraj Tharnóczy v rokoch 1634 až 1636. Rod Trnovský získal už v 16. storočí majetok aj v Nitrianskej župe, v dedine Lelovce pri Novákoch. Spočiatku si aj oni písali meno ako Trnovský. Neskôr (v 1. polovici 17. storočia) sa už písali ako Tharnóczy, aj keď sa aj naďalej hlásili za Slovákov. Napríklad v roku 1636 je na jezuitskom kolégiu v Trnave zapísaný Stephanus Tarnoczi Slavus Lelouiensis nobilis. Je teda zapísaný ako Slovák aj keď meno má zapísané v hungarizovanej podobe. Vetva rodu Trnovský, ktorá zostala v Markoviciach v Turci si zase istý čas písali meno ako Markovický (pod menom Markovický sú uvedení napríklad aj v súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709), ale neskôr tiež používali najmä meno Tharnóczy. Rodina trnovských zemanov, ktorá zostala v Trnove sa rozvetvila na viac rodín, ktoré však nepoužívali meno Trnovský a neskôr ani Tharnóczy, ale používali svoje vlastné priezviská – a to Koštiaľ, Valovič a Rovoš. Okrem toho sa medzi nich priženili niektoré ďalšie turčianske rodiny ako napríklad Buoc (čít. Bôc) z Doliny, Lehocký z Lehôtky alebo Čemanka z Príboviec. A časom sa tam objavili aj ďalšie zemianske rodiny ako Michalovič, Bučko, Uhrík (volali sa aj Gočec), Baláž alebo Čech a aj Čaplovičovci z Oravskej stolice. A tiež Bellányovci, ktorí boli armalisti z Trenčianskej stolice a ktorí boli povýšení do šľachtického stavu v roku 1681. V roku 1735 pribudli Hagarovci. Okrem nich tam boli ešte rodiny Drozdík, Šuta pôvodom z Oravy a Davidis. Posledné tri menované rodiny nedokázali predložiť presvedčivé dôkazy o svojom šľachtictve a boli preto vyškrtnutí spomedzi zemanov a boli uznaní len za kvartalistov (kvartalisti boli slobodníci, ktorí mali časť zemianskeho majetku, väčšinou získaného ako dedičstvo v ženskej línii). Istý čas boli ale považovaní za zemanov, dôkazom čoho je aj súpis šľachty Turčianskej stolice z roku 1709, kde sú rodiny Šuta a Davidis uvedení ako šľachtici. Okrem nich sú v Trnove v uvedom súpise uvedené šľachtické rodiny Čemanka, Koštial, Valovič, Uhrík, Buoc a Patrik. Súpis ale nie je úplne kompletný a niektoré šľachtické rody, ktoré tam v tom čase žili tam nie sú uvedené. Už spomínaná markovická vetva trnovských zemanov sa rozšírila aj do susednej dediny Jazernica, ktorá pôvodne patrila rodu Jezernický. Z rodu Jezernický pochádzal napríklad podžupan Štefan Jezernický v rokoch 1468, 1471, a 1476 až 77 alebo slúžny Juraj Jezernický v roku 1495. Gregor Jezernický mal v roku 1566 spory so zemanmi z rodu Trnovských z Markovíc, z ktorých časť sa usadila v Jazernici a získali podiel na majetkoch rodu Jezernických. Títo sa odtiaľ rozšírili aj do Bratislavskej župy, kde používali meno Jezernický. Z tejto vetvy rodu Trnovských pochádzal aj Juraj Jezernický, ktorý bol notárom Uhorskej kráľovskej komory a ktorý vlastnil dom na Panskej ulici v Bratislave. Krištof Jezernický z toho istého rodu získal kúriu v Báhoni, ktorá sa stala ich hlavným rodinným sídlom. Okrem toho vlastnili aj dom v Trnave. Rovnako aj rod Jezernický, ktorý pôsobil v Oravskej stolici pochádzal z rodu Trnovský. Časť zemanov z tejto rodiny zostala v Jazernici. Títo používali naďalej meno Trnovský, neskôr zmenené na Tharnóczy. Okrem nich a pôvodnej rodiny Jezernických, ktorá sa neskôr rozčlenila na niekoľko vetiev z ktorých niektoré používali aj vlastné priezviská (napríklad Hrbatý) sa do Jazernice prisťahovala ešte aj zemianska rodina Patrik z Laclavej a neskôr aj Machuľovci z Abrahámovej, kým pôvodná rodina Jezernických získala podiel v Laclavej aj Abrahámovej. Kuriálne dediny Abrahámová, Markovice, Jazernica a rovnako aj Laclavá ležali neďaleko od seba. Dedina Laclavá patrila najmä starým zemianskym rodom Velič a Čert. Písali sa ako väčšinou Welych a Czert. Ich pôvodná kuriálna dedina Bobolník zanikla keď si na svojich majetkoch postavili novú kuriálnu dedinu, ktorú vznikla vedľa kúrie zemana Laclava (Ladislava), ktorý bol z rodu Czert. Okrem Veličovcov a Čertovcov získali podiel v Laclavej aj rody David zo Svätého Petra, Jezernický, Bohuňa z Dražkoviec a rodina Patrik, ktorú som už spomenul, je v Laclavej doložená od roku 1503. Bohuňovci mali majetok aj v Abrahámovej. Hlavná vetva tohto rodu, ktorá žila v Dražkovciach používala väčšinou meno Bohunka, kým vetva, ktorá žila v Laclavej a Abrahámovej používala meno Bohuňa. Veličovci používali okrem svojho rodového mena Velič aj meno Koza, podľa kozy v ich erbe (v 16. storočí sa pod týmto menom spomína napríklad Vavrinec Koza z Laclavej, ktorý sa oženil s Katarínou Benickou dcérou Tomáša Benického). Ich príbuzní z rodu Čert mali zase v erbe čerta, preto to meno. Čertovci používali okrem mena Čert aj jeho maďarskú podobu Eördögh, ktorá vznikla prekladom ich pôvodného mena Čert do maďarčiny. Takto sa podpisovali najmä v úradných listinách, kým v súkromnej korešpondencii používali zväčša slovenskú podobu mena. Z tohto rodu pochádzal napr. Ján Czert, podžupan Turčianskej župy v rokoch 1524 až 1526 alebo taktiež Ján Czert, podžupan v roku 1573. Tento sa zväčša písal po maďarsky ako Erdek alebo Erdoegh. Používanie mena Eördögh rodinou Čertovcov z Laclavej tiež dokazuje, že ani rodiny, ktoré niekedy používali maďarské meno nemuseli byť maďarského pôvodu. Maďarské mená sa ale aj tak vyskytujú medzi turčianskymi zemanmi veľmi málo. Väčšina turčianskych zemanov používala slovenské mená.

 

- pokračovanie