Nedávno som začala čítať knížku od D. Carnegie - Ako získavať priateľov a pôsobiť na ľudí. Začala som ju čitať preto, lebo mi ju medzi rečou spomenul priateľ. Stále som ju nedočitala ... Po udalostiach, ktoré sa stali za posledný mesiac, som od maminy dostala knížku od rovnakého autora - Ako sa zbaviť starostí a začať žiť. Aj keď som ešte ani jednu z nich nedočítala, myslím, že knížky sú o pozitivnom prístupe, ktorý mne po odchode z domu nechýbal. A neviem prečo, ale momentálne ho postrádam ... Ani neviem, kedy sa to všetko začalo kaziť. Myslím, že môj naivný život sa prevrátil na ruby už v auguste ked sme sa spoznali. Presne preto, že moja hlava, to čo sa stalo chápe ako neveru a ja také veci nerobím ... Každopádne mi dlho trvalo než som sa s tým zmierila a možno stále nie. Nechápem ako s tým ľudia vedia žiť ... Keď si sa vrátil zo služobky, tak sme sa začali baviť o tom, kto bol v tvojom živote predo mnou. Nechápala som, to ... Myslela som si (naivne), že také veci sa ľuďom nestávaju a zmenilo to môj pohľad na teba. Ale aj tak som chcela byť s tebou a veriť, že znova sa to nestane. A hrozne dlho mi trvalo než som si uvedomila, že sa to nestane, že znova za ňou nepôjdeš aj keď jej je jedno, že ty tentokrát s niekým chodíš. Že ty si v tomto čestný ... Uverila som tomu. Potom ochorel tatino a posledné dva týždne pred Vianocami som bola stále smutná. Vyčítala som si, že je chorý kvôli mne a úplne som si zabudla užívať chvíľe, ktoré sme boli spolu. A moja hlava produkovala myšlienky, že chceš byť s niekým iným. Ďalšia rana bola od teba - Prihlásil si sa na polmaratón do New Yorku s kamarátkou zo strednej. Ja viem, vysvetlil si to, že v tom nič viac nie je ... Po tom, čo bolo než si začal chodiť so mnou ma samozrejme napadlo jediné ... A je to asi prirodzená reakcia. Neviem ako si očakával, že budem reagovať. Najhoršie bolo, že po obede, na ktorom si mi to povedal mi volala sestra - tatina museli hospitalizovať v nemocnici. A mne sa behom hodiny otočil svet ... Ubehli od toho všetkého dva týždne a my sme sa ešte ani nevideli ... Ja viem, konám a píšem impulzívne sms, ale ten polmaratón nie je fér ... Vieš, že stačilo napísať a šla by som aj ja ... Vieš, čo ma trápi najviac ? Že presne tie spomienky, ktoré máme spoločné na Londýn, si teraz spravíš s niekým iným na New York a ja neviem, či sa tam niekedy s niekým dostanem... Cez toto som sa preniesla a povedala som si, že tam pôjdem inokedy a verím, že pôjdem... Ďalšia vec, ktorá ma celkom dostala boli výčitky od tatina, ale to vždy od neho bolo a bude ... Ja sa teraz len potrebujem postaviť na nohy, odložiť niekam to všetko, čo sa stalo. Byť zasa naivná a venovať sa škole ... A hlavne myslieť pozitívne, pretože potom sa mi darí všetko, čo chcem ...