Vravel: "Veď vieš, ako to býva, ľudia si myslia, že zatratenie mám na svedomí ja. Ale ani netušia, ako sa mýlia. Netušia, že sa v svojej ľudskej naivite zatracujú navzájom."

Raz, keď som sprevádzal jedného človeka do pekla, spomenul som si na slová diabla a opýtal som sa starého muža, prečo ide do peka.
"Lebo deti, ktorým som dal takmer všetko, takmer celého seba, mi nedokázali odpustiť.", zašepkal.
"Ako to, veď ak si sa im rozdal, mali by ťa milovať?", zareagoval som.
"Lenže jediné, čo som im nedal, bol pocit, že ich mám rád. Dával som im dary, platil školy, postavil domy. Ale tieto fyzické veci im nikdy nedali pocit, že ich mám naozaj rád."
"Máš pravdu, láska nedokáže zobrať podobu veci.", povedal som ľutujúc toho muža.
"Vieš, oni mi na smrtelnej posteli, keď sa hádali o majetok, čo ostal po mne, povedali, aby som šiel do horúcich pekiel. Vraj som ich nikdy nemal rád. Keď ma naozaj potrebovali, nebol som s nimi. A tak tam teraz spolu kráčame.", povedal smutne.

Pridal sa k nám diabol. Chvíľu kráčal s nami a potom zrazu povedal: "Ja iba pripravujem živnú pôdu - pochybnosti, duchovnú slepotu, mamonu tohto sveta. No hlavnú prácu - zatratenie - to si robia ľudia sami. Oni sa nenávidia a zatracujú navzájom. Ja iba žnem úrodu ich nedokonalosti."