Nervózne som prešľapovala pred podnikom a čakala na neho. Bola zima ako v zlom ruskom filme. Zubami som drkotala tak silno, že mi skoro plomby vypadli. „Je to predsa Boh,“ hovorila som si, „Ako to, že mešká?“

            „Slečna,“ oslovil ma zatuchnutý vandrák, s bradou dlhšou ako moje vlasy a kabátom, ktorý už veľmi, veľmi dávno kabátom nebol. Tvárila som sa, že ho nepočujem. Nerada sa rozprávam s takýmito indivíduami. Nechcem nikoho uraziť, ja len pred nimi mám rešpekt, aby som náhodou neprišla o peňaženku. Však to poznáte.

„Slečna!“, počula som spoza svojho chrbta. Ale však je tu ešte plno ženských, ktoré sú tiež možno slečny. Možno ani nechce hovoriť so mnou. Kde je ten Boh, do pekla, nemám na neho celý deň.

„Slečna!“ povedal už takmer naštvane a schmatol ma za ruku.

To naštvalo zase mňa. Otočila som sa a pozrela na neho pohľadom, ktorý by snáď aj zabil. „Prosím?!“, precedila som cez zuby.

„Myslím, že tu čakáte na mňa.“, vtedy mi to došlo, ironický, ako vždy v dejinách.

„Čakala som síce aspoň niekoho, ako by som to, slušne oblečeného, ale dobre teda, Bože, poďme si niekam sadnúť, lebo tu zmrzne...“, ani som to nestihla dopovedať a ocitli sme sa v teplom útulnom domčeku niekde neviem kde, predo mnou bol horúci čaj s rumom, vedľa mňa sedel pohľadný mladý muž. Všetko toto som zozačiatku pozorovala len so zdvihnutým obočím. „Ale však on je Boh,“ povedala som si.

„No dobre. Takže prečo ja? Určite je veľa iných ľudí, ktorí ťa chcú spoznať, a ktorí by si to zaslúžili oveľa viac ako ja, keďže ti možno aj celý život zasvätili. Prečo si sa stretol práve so mnou?“, tak znela moja prvá otázka. Usrkla som si z čaju. Bol ozaj – božský.

„Neboj, všetko má svoj zmysel. Raz na to prídeš“

„Blbá fráza, a keďže si vševedúci, mal by si vedieť aj to, že ju nenávidím a tak ľahko ju nespapám.“

„Nuž, upútala ma tvoja skepsa. Všetci, čo ma chceli stretnúť, sú nesmierne nudní, lebo naozaj veria, že existujem. Za to ty neveríš ani v moju existenciu, i keď teraz už asi áno, že? No neveríš v moju dokonalosť, všemocnosť, vševedúcnosť. Zaujalo ma, že niekto, kto si je svojimi názormi taký istý, ako ty, sa chce stretnúť so mnou. A okrem toho, tých, ktorí vo mňa veria, nechcem sklamať.“

„Nerob si zo mňa prdel. Dá sa tu fajčiť?“

„Ale iste. Ponúkni sa“, otvoril predo mnou krabičku Trussárd. Vzala som si dve. Trussardi som nefajčila odkedy ich na Slovensku prestali predávať. A to je dosť dlho. Iba sa pousmial, jednu mi z ruky vzal so zdvihnutým malíčkom a zapálil si aj on.

„Tak dík. Ale Boh predsa nemôže fajčiť.“

„A to kto povedal? Lebo ja som to nebol.“

„No ja neviem, ja som to taktiež nebola. Ale ako dokonalá bytosť, mal by si nám úbohým a hlúpym ľuďom ísť príkladom a neničiť si zdravie,“ povedala som ironicky.

„Celý tvoj záver je mylný. Ja nemám zdravie, ja nie som bytosť, ja nie som dokonalý,“ povedal lakonicky.

„No dobre, dobre. Nechcela som ťa rozčúliť alebo niečo. Ja len referujem všeobecnú mienku.“

„Takže všeobecná mienka? Ale ty tomu aj tak neveríš. Tak načo to referuješ?“

„No nechcem, aby sa náš príjemný rozhovor zmenil na nepríjemnú hádku, takže radšej sa obaja ukľudníme, dobre? Tým obaja myslím hlavne teba.“

„Ach, ľudia. Ste takí krátkozrakí. Ja som zatiaľ úplne kľudný. No ale neodpovedala si na otázku.“

„Myslela som si, že je rečnícka. Možno preto, aby si sa ma pokúsil presvedčiť o tej svojej preslávenej dokonalosti.“

„Och. Moja preslávená dokonalosť bola preslávená nedokonalými ľuďmi, ktorí si ju len dokonale vymysleli.“

„Ľudia si vymysleli tvoju dokonalosť. Fajn. Ale tým pádom si vlastne vymysleli aj teba, nie?“

„Aj áno, aj nie. Definuj mi pojem boh, a môžeme sa o tom rozprávať ďalej, lebo inak by táto diskusia nemala žiadny zmysel.“

„Boh? No, povedzme, hlavná postave v maškaráde náboženstva.“

„Môže byť,“ pozrela som sa na neho tak veľkými očami, že keby som nemala okuliare, tak by mi snáď aj vypadli.

„Môže byť? Ty považuješ svoje stvorenie a vlastne učenie o tebe za maškarádu?“

„Heh. Vieš, ono to ani nie je tak náuka o mne. Teda väčšina tých kecov, čo sú tam zakorenené. Napríklad si vezmime kresťanstvo. K tomu máš najbližšie. Pozri, Biblia je fajn kniha. Čítala si ju?“

„Hej, mala som tú česť,“ opäť ironicky.

„Tak vieš, že je tam len plno krásnych príbehov s krásnymi ponaučeniami, ktorých keď sa človek drží, môže viesť krásny duchovný život. Všetko je proste krásne.“

„Ibaže tie krásne príbehy nie sú len v Biblii. Až zaujímavo podobné boli napísané aj v iných orientálnych knihách.“

„No presne o tom to je. Príbehy v Biblii môžu byť len parafrázované príbehy, ktoré staré babičky rozprávali svojim vnúčikom na dobrú noc. A ostatné veci sú tam dosť logické. Napríklad, že musí existovať raj, ako ideál, utópia, niečo, prečo sa človeku oplatí žiť, keď mu tento svet zmysel nedáva. Ale keď existuj raj, a my v ňom nie sme, museli sme z neho byť zákonite vyhnaní. A potom musí existovať peklo, keď existuje nebo, musí existovať satan, keď existuje boh. Ľudia mali odjakživa zmysel pre harmóniu“

„A trafilo sa vlastne aspoň nejaké náboženstvo v definovaní ťa?“

„No to je zložitá otázka. Ono, aj áno aj nie. Niektorí k tomu mali bližšie, iní ďalej. Veľkou chybou väčšiny náboženstiev je, že si svojich bohov personifikovali. Dávali im svoje vlastnosti, svoje podoby. To nie ja vás, ale vy mňa ste stvorili na vlastný obraz. Hlavne ste bohom pripisovali veci, ktoré ste si nevedeli vysvetliť. Teraz už viete, že prší, lebo sa voda vyparuje a potom kondenzuje, takže už neobetujete Perúnovi neviemčo, aby ste privolali dážď. Možno vám raz dojde aj to, že modlitba je skôr niečo typu placebo efekt, ako skutočná pomoc odo mňa. Ja tento svet neovplyvňujem, ja som ho len stvoril.“

„Takže ty ho nechceš, alebo nemôžeš ovplyvňovať?“ Po tejto mojej otázke sme sa zrazu objavili niekde v púšti, predpokladám, že niekde v Afrike. Pred nami stálo zopár chatŕč. Neviem, či sa to vôbec dá nazvať chatrčami. A boli tam ľudia, chudý, nešťastný, trpiaci, majúci lepru, jeden malý chlapček skuvíňal na zemi od bolesti. Plakal pri nehybnom tele svojej mŕtvej matky. Boh sa na mňa pozrel a spýtal sa: „Myslíš, že keby som mal čo i len najmenšiu možnosť ovplyvniť to, neurobil by som to?“ Pochopila som. Boh nemá moc. Ale kde sa mu podela?  „Poďme niekam inam,“ odvrátila som zrak. Nemohla som sa na to pozerať. Vedela som, že ani ja im pomôcť nemôžem.

Než som stihla otvoriť opäť oči, boli sme v tatrách, pri Popradskom plese. V chate sme si dali zbojnícky čaj a pokračovali v rozhovore.

„Ako to, že nemáš moc?“ spýtala som sa, lebo ma to dosť prekvapilo, keďže som predsalen bola uväznená v stereotypných názoroch spoločnosti, ktorá ma doteraz obklopovala.

„Predstav si, že ja som len niečo ako impulz. Niečo, čo to všetko začalo. Máš to ako zákon zachovania energie. Ja som bol všetka energia s minimálnym objemom. Ibaže tento svoj objem som viac ako miliónkrát zväčšil. Vybuchol som a rozdelil svoju energiu do vesmíru. Tým, že som rozdelil svoju energiu, vytvorili sa postupne určité hmoty, hviezdy, planéty, na planétach život. Ja som to len správne načasoval a vypracoval presne tak, aby tie planéty mohli vzniknúť, aby na nich platili určité, ako to vy nazývate? Fyzikálne zákony? Sem tým pádom prešla väčšina mojej moci, lebo teraz ich už nemôžem zmeniť. Vďaka týmto zákonom na planétach mohol vzniknúť život. Potom človek. A tak ďalej. A sem sa presunul táto moja moc. Ja už nič neovládam. Neviem, že či tomu dobre rozumieš. Skúsim ti to vysvetliť na príklade. Vezmi si, že hádžeš kocky. Aby si hodila štyri šestky, musíš tie kocky pustiť v určitom okamihu, ale úplne presne. A keď sú tie kocky hodené, ty ich už ovplyvniť nemôžeš. A tobôž nie, keď už dopadnú na stôl. Áno, môžeš ich zastaviť, ale neovplyvníš, čo ti dopadne.“

„Jasné. Pomaličky tomu začínam chápať. Ale čo si vlastne teraz?“

„Kresťania to takmer vystihli. Tvrdili, že som všade okolo. To nie je tak celkom pravda. Skôr by som to definoval, že som všetko okolo. Zo mňa všetko vzniklo, ja som tá prvopočiatočná príčina, ako dnešní filozofi radi vravia. Alebo možno som prvá akcia, ktorá ešte nemala príčinu. Podľa toho, ako sa to vezme.“

„Ale akoto, že s tebou môžem teraz viesť rozhovor?“

„Ako by som ti to vysvetlil.. No.. To bude asi tým jointom.“