Postávam pred domom a mrznem už skoro 20 minút. Vonku je zima a slnko pomaly zapadá. Všade je kľud. Vidno, ako v každom dome svietia lampy a z komínov sa pomaly dymí. Mám rada toto zimné obdobie, ale už mi je ozaj zima. Stojím tu uprostred tichej ulice nikde nikoho ani auto tadiaľto neprešlo za celý ten čas. Pozriem na pravo potom na ľavo a zrazu zbadám v diaľke dve žlté svetlá auta. "Konečne si tu" poviem si nahlas a radujem sa, že už viac nebudem postávať sama v tme. Pomaly auto prišlo až ku mne, zastalo, otvorili sa dvere a on vyšiel von. Oh ako som rada, že ho zasa vidím. Postavil sa predo mňa, zdvihol zrak, zadíval sa na mňa a usmial sa. Jeho úsmev my vždy vyráža dych a preto sa na neho ani nemôžem hnevať. Ale aj tak som si neodpustila jednu poznámku. "Človek tu aj zmrzne dokiaľ sa ukážeš." prehodila som, keď som sa k nemu blížila. "Prepáč" bola jeho strohá odpoveď. Znovu sa na mňa usmial a podal mi krásny kvet, ktorý som si až dovtedy vôbec nevšimla. Nasadla som do auta a vyrazili sme. Spoločne sme si išli sadnúť do jednej malej čajovne. Vošli sme dnu a môj zrak blúdil v prítmí čajovne po jednotlivých stoloch až kým som nezbadala voľný stolček v jednom kútiku. Zamierila som k nemu a on ma nasledoval. Sedeli sme pri okne a ja som sa pozerala ako na ulici beží život. Sledovala som krásnu oranžovočervenú oblohu a pozorovala ako sa z oblohy znášajú malé chumáčiky snehu. Cítila som jeho uprený pohľad. Sledoval ma z opačného konca stolu. Začervenala som sa a snažila som sa to skryť. Z mojich myšlienok ma vytrhla až servírka, ktorá sa pýtala čo si dáme. Objednali sme si čaj. Servírka si našu objednávku zapísala perom na kúsok papiera, zvrtla sa a bola preč. Pomaly som otočila hlavu a pozrela pred seba. Pozeral na mňa. Usmial sa. A ja som pozerala na neho a na tvári sa mi odrazu zjavil veľký úsmev. Zrazu som zacítila jeho nežný dotyk na mojich studených rúčkach. Držal ma za ruku a pozerali sme na seba. Servírka doniesla čaj, ale my sme jej vôbec nevenovali pozornosť. Svet okolo ako keby zastal, nič iné neexistovalo iba my dvaja. Bol to krásny večer a som šťastná, že som ho prežila s ním. Užívali sme si spoločnosť jeden druhého, ale museli sme čajovňu predčasne opustiť pre dáky problém čo sa tam vyskytol. Že vraj dáka porucha už ani neviem čoho. Keď sme vyšli von bolo chladno a ja som sa zatriasla od zimy. Všimol si to, lebo ma vzal do náručia a mocne stisol aby mi nebola zima. Chvíľu sme takto stáli v objatí a keď sme sa konečne od seba odtisli pobrali sme sa späť k autu. Cesta bola tichá, ale nádherná. Bola až taká kľudná, že ma uspávala. "Veď sa nič nestane, keď si na chvíľu zavriem oči" vravela som si vduchu. Chvíľu som spánok ešte premáhala ale potom som svoj boj prehrala a zaspala. Neviem ako dlho som spala, ale keď som otvorila jedno očko ešte stále sme boli na ceste. Vyzeralo to ako obyčajný, kľudný večer, taký ako zažívam vždy raz do týždňa chcela som sa ešte pozrieť na neho ale to som už nestihla. Neviem ako a ani poriadne čo sa stalo posledné čo som videla bol obrovský biely strom ...