Ľudská pamäť si vraj nedokáže vybaviť, čo sa stalo do troch rokov nášho života; ranné spomienky sa v pamäti datujú od troch rokov, no niekto si ako prvú spomienku vybaví prvý deň v škole, je to relatívne a závislé od konkrétneho jedinca. Moje prvé tri spomienky majú spoločného menovateľa, ktorý parazituje na celom mojom prekliatom živote. Pamätám si, ako som sa zobudila cela spotená v tmavej izbe a vedela som, že nie som doma, lebo všetky pachy a výhľady boli iné; nemohla som v tom neznámom prostredí nájsť ani vypínač, ani kľučku; príšerne som sa bála tmy a ticha a kým som našla dvere, zostávala za mnou a na mne spúšť; na chodbe sa svietilo a všetky dvere boli rovnaké – zamknuté, a trvalo mi veľa sĺz, kým sa jedny konečne otvorili a tam sedeli moji rodičia a ich známy a pili a hrali karty, lebo sme boli na dovolenke. Ešte si spomínam, ako som sa zobudila, vo svojej posteli, doma, v obývačke hrala televízia, ale nikto tam nebol, ani v spálni, ani v kuchyni, ani na terase a stálo ma veľa sĺz, kým som zišla tým tmavým schodiskom, aby som na ňom potom sedela s plačom a kolenami v tom obrovskom domisku pod bradou na najvyššom schode a sledovala dvere a čakala, kedy niekto konečne príde a nech príde niekto dobrý, prosím; sedela som tam dlho, až ma bolelo brucho a ja neviem, či z tých studených schodov alebo zo všetkého toho smútkového a strachového hlienu až kým neprišli naši z divadla a z hosťovskej vyšiel dedo, ktorý zaspal, kým ma mal dozerať. V dalšej zo spomienok sedím unavená doma na tej dlhej, tmavej chodbe, hrám sa so štipcami na prádlo a dospelí sa bavia a vadia v obývačke; kým sa nezačnú zatvárať tie veľké sklenené dvere a ja nezazriem moju prababku, ako sa na mňa usmieva; dvere sa zavrú, svetlo sa stlmí a ja počujem šumy a vidím nejasné a strašidelné obrysy, až kým nezaspím.

Samota. Strach a smútok. Začali ma napĺňať príliš skoro; vypĺňali všetky škáry a priestory, plazili a dusili sa, vreli a kypeli a vyparovali sa, aby mohli na mňa pršať a vsiaknuť so mňa, nech sa tej samote a strachu a smútku darí lepšie, nech je viac búriacej sa buriny, nech sa vo mne zapletá do vrkočov a tie nech ma šibú poriadne každú, nie iba Veľkú noc.

Moja samota, strach a smútok sú ako nekonečné a nechcené tehotenstvo bez možnosti spontánneho potratu a nikto ich zo mňa nemôže vyškrabať, lebo vo mne neexistuje maternica; lebo to ja som to zmutované a škaredé a nechcené embryo, z ktorého nikdy nevyrastie taký strom, aby z neho mali psychológovia radosť, že, mami, tak sa ti to páči?

Nakoniec sú to vždy tie moje dva čokly, kto zlíže tú masu sĺz, sopľov, hlienov a krvi, ktorou som sa stala a nevládzem viac vládať vpred.

Roky rozmýšľam, ako a kedy odísť a nakoniec, dnes, mi dôjde, že je to úplne jedno, sakra, koho to zaujíma/m? A už mám vízie ako z filmu od Hanekeho, v ktorom rodičia ráno budia svoje deti do školy, raňajkujú s nimi, idú do školy, potom do práce, potom z práce a zo školy, doma spoločne večerajú a tak to ide dookola, až tú nudu chcete vypnúť a potom sa zahanbíte, lebo rodičia zabijú svoje deti a seba navzájom a je koniec, bum-bum-tss.

-

Žila som v ilúzii, kým ju nezačala/li pitvať a analyzovať a využívať na príbehy, aby som teraz mohla zomrieť v realite; lebo teraz vo mne ten smútok a strach a samota sublimuje tak, až mi v hlave hučia vlaky a ja neviem zatiahnuť ručnú brzdu toho kolosu rútiaceho sa do piče; je to už príliš reálne a ja cítim ten smrad, ako sa mi to dostáva do hlavy a nemusím už vôbec žmurkať, stačí mi, že sú vedľa mňa tie dva čokly a ja cítim, ako sa im dvíhajú hrude.

-

Aká bude vaša posledná spomienka?