Zen vznikol skrížením Budhizmu, taoizmu a kofucionizmu. Jeho tvorba sa priraďuje Bodhidarmovi. Ten toto učenie priniesol do Číny kde sa ujal názov Čchan. Z Číny sa rozšíril na Japonské ostrovy a tiež do Kóreje a Vietnamu. Veľa vecí ktoré sú obsahom zenovej filozofie je obsiahnutých v Tao Te Ting.

Zen je filozofia, ktorú niektorí berú ako náboženstvo.

Sústreďuje sa na meditáciu a osobnú skúsenosť. Nezaujíma sa o teologické alebo metafyzické vyjadrenia ale o praktický prístup a využitie. Ide o zmenu vnímania sveta cez dualistický spôsob (dobro/zlo, hore/dolu a pod.) a získanie nadhľadu, prirodzenosti. Číňania to nazívajú Tao alebo stav Budhu. Filozofická časť Zenu vychádza z budhizmu a jedným z hlavných súčastí je súcit a rešpekt voči živým tvorom a múdrosti jednotlivca.

Zen je zaujatý skúmaním dilémy existencie priamo v základoch každodenných činností. V citových vzostupoch a pádoch a taktiež v našich postojoch k svetu (či záľube k jedlu, prostrediu a pod.)

Veľmi pekne to vistihuje nasledovný kóan:

Mních sa pýtal majstra zenu: „Čo je zmyslom Zenu?“
Odpoveď bola: „Už si dnes jedol?“
„Áno.“
„Tak si umy misku.“ Odpovedal.

Kóany slúžia na cvičenie bystrosti a myslenia. Navonok sa často zdajú mätúce ale svoj obsah zväčša zjavia pri troche premýšľania.

Základné piliere učenia (aspoň v začiatkoch) sú meditácia v zazene, kóany, dokusan (rozhovory s majstrom) a samu (každodenná práca).

Na východe je možné pri štúdiu sa stať mníchom/jeptiškou ale na západe je nutnosťou spojiť štúdium s bežným životom.

Podľa niektorých ľudí je praktizovanie Zenu na západe ťažšie ako na východe.

Temnejšia časť ktorá je spätá z kódexom Bušido (samurajský kódex cti). Ten je súčasťou povahy Japoncov. I keď skôr ich Zen nútil k čestnému jednaniu.

Zenový majster Umon (898–949) napísal

Keď kráčaš, choď.
Keď sedíš seď,
A nekolíš sa.


Na záver jeden pekný kóan:

„Musíme sa každý deň obliekať, jesť a pracovať. Je možnosť z toho uniknúť?“
Majster odvetil: „Obliekame sa a jeme.“
„Nerozumiem.“
„Keď nerozumieš obleč sa a zjedz si svoje jedlo“