Asistoval som onehdy pri tzv. Teste národa 2006. Po dlhšom čase to bol televízny program, v ktorom šlo o to, kto čo vie a nie o nepodstatnú „súťaž“ v tom, kto má dlhšie nohy alebo čo iné mu kde náhodne narástlo, prípadne čo všetko je kto ochotný ukázať pod sprchou.

Úžasné! – mohol by teda kdekto vyjaviť v dobrej nálade, že sa predsa len čosi mení k lepšiemu a že sa dokonca aj pokročilí päťdesiatnici ešte možno dožijú chvíle, keď televízna zábava bude ľudí povznášať a nie deformovať, prijateľným spôsobom učiť, kultivovať a nie ohlupovať.

A predsa mi nedá nepozastaviť sa nad tým, ako ešte stále naši ľudia berú zbytočne vážne sami seba, ale aj to, čo by malo byť skôr zdrojom zábavy než predmetom horúčkovitého skúmania, sústredeného hĺbania a zamýšľania sa, ba dokonca akýchsi pseudoanalýz. Uvedomil som si to pri počúvaní utorkovej debaty na stanici Frekvence 1, ale aj skôr, hneď po odvysielaní Testu národa v priestoroch barrandovských štúdií.

Slováci porazili Čechov 104:100!! Nie pobavené komentáre, ale aj vážne zamyslenia! Bez uvedomenia si, že nešlo ani o náznak štatisticky vierohodnej vzorky, že keby sa test opakoval o týždeň alebo o dve hodiny, tak bude výsledok možno výrazne opačný. Presne to, čo sa odohráva po každom hokeji, po voľbe Miss a podobných podujatiach, ktoré majú byť predovšetkým zdrojom pobavenia a len kvôli upútaniu pozornosti sa tvária ako súťaž na hrane boja o život.

Neprekvapilo ma, že muži brali remízu so ženami ako prehru, je to stále ešte prežívajúci pocit smiešnej patriarchálnej nadradenosti. Zarazilo ma, že ženy brali tento výsledok s nadšením, akoby vysoko zvíťazili, čo je potvrdenie akceptácie tohto submisívneho pocitu. A zážitok z hry, úsmevný pocit zo zábavného stretnutia ostal opäť kdesi na vedľajšej koľaji, ak nie priam kdesi hlboko v zamknutom depe.

 Milan Markovič