Čo by bolo keby bol väčší. Lepší. Silnejší. Spravodlivejší. Pozerám do tváre démona s ovisnutými viečkami a vačkami pod očami, odulými perami a tlstými lícami, do tváre vypaseného prasaťa plného sračiek a natrávených zvyškov spomienok na život, ktorý bol kedysi dávno.

A musím povedať, že mi to opäť raz pristane.

Úsmev.

Nespal som už... koľko? Deň, týždeň, či mesiac, buď ako buď, spomienky na ľudí pomaly blednú a ostávajú len obrazy z dôb, kedy som z času na čas začul zvonivý smiech, ktorý pomaly uvoľnil miesto chorej nenávisti k všetkému, čo nosí punc človek.

Smiech nahradil cynický rehot, za ktorý sa čím ďalej tým viac hanbím a ozajstnú srdečnosť tá domnelá domnelých ľudí, ktorí niečo potrebujú.

Aj ja niečo potrebujem.

Necítiť sa chvíľu ako láska medzi listami šmirgľového papiera, žaluď v piesku, či hebučká blizna v lúhu sodnom.

Zvonivý smiech.

A diskont.