Nie je to môj tohtoročný objav. Obdobné situácie si pripomínam aj z predošlých rokov. Len akosi nebol čas vnímať ich takto naplno. A tešiť sa z nich. Teraz ich dokonca obliekam do slov:
Rána v zime
Prichádzajú neskoro. Vstávajú spolu s nami a zdravia nás svojou mnohonásobnou krásou.
Pravda, nie všetky.
Ak klopkajú na okná kvapky dažďa, tým sa veru vôbec neteším, lebo iba rozmnožujú nekonečnú clivotu – sivotu okolo.
Biele rána? Celé zamotané do ľahučkého snežného páperia? Kto by ich neobdivoval z teplého objatia svojho bytu! Lenže v Bratislave sú zriedkavé a veľmi rýchlo sa ich biela poézia mení na prózu rozmoknutej čľapkanice.
Našťastie bývajú dni, keď sú mraky preč a ráno sa z hmlových perín z ničoho nič vykotúľa na oblohu veľká červená guľa.
Najprv je to iba tenký odrezok kruhu, ale priestor okolo neho už nadobúda čoraz sýtejšiu ružovú farbu. Pred ňou sa vznášajú k oblohe kučierky dymu aj bielej pary všade, kde vydychujú komíny. Tento ranný akvarel má v sebe toľko pôvabu, čistoty, nekonečného priestoru –
Prejde chvíľka a všetko je iné. Nad obzorom žiari velikánsky pomaranč a jeho červenkasté svetlo máme priamo v byte. Dokonca z oboch strán. Je to snáď jediná výsada života na sídlisku. Bytový dom za naším tiež zachytáva do okenných tabúľ obraz slnka a odráža ho presne podľa zákonov optiky.
Zrazu svieti slnko po celom byte z východu i zo západu a vytvára na stenách duplikáty rozžiarených okien. Drobné portréty slncového pomaranča prijali zrkadlá, sklá obrazov, rozvešaných po stenách, dokonca aj v pohári, čo zostal odvčera večera položený na stolíku v obývačke, sa usadila malá červená hviezdička.
Červenú čoskoro nahradí jasnožltá, svetlo bezoblačného dňa ma objíma zo všetkých strán. Viem, že sa mi po tvári potuluje úsmev a skĺza až do srdca –
Kúpu sa izby
v rannom jase
Zrazu je každá
ako električka
Steny sú okná
plné slnka
Ľahko sa dýcha
Ľahko ráno plynie
v objatí bytu
s náladou
svetelnej rapsódie
Moje denné práce? Po takomto ráne mi žiadna z nich nepadne zaťažko.
Dnešné ráno? Sivé, mrazivé, bez poézie. Ale v byte voňajú medovníčky a na kuchynskom okne veselo žmurkajú okienka z malého keramického domčeka. Vraj má k večeru snežiť... Na poéziu všedných dní nikdy nie je neskoro.
Komentáre
Takéto odrazy máme u nás v červenom
KameliaB, prajem pekný podvečer,
Dobroslavo, chtěl bych asi bejt u Tebe doma!
Jedině, že ho pustěj do hospody, ale to zas není tak častým jevem:-)))
Trošku jsem Ti to odlehčil, když bude potřeba, i se veřejně vomluvím, není to míněno jako sabotáž Tvé tvůrčí imaginace.
A nezlob se, za to tykání, však jsme spolu skoro chodili do školy. Jako spolužáci, jasná věc, aby to někdo nebral jinak:-)))
Pekné, poetické,
na zlepšenie nálady...
Vítam, Mito, a dávam Ti za pravdu,
Panigani, pozdravujem
ĽH, som rada, že si sa zastavil
Dobruška, pekne Ťa zdravím...
Prajem krásny večer.
:-)
Rozprávočka, vítam Ťa,
Dobruška, ja som na Tvojom blogu vždy, aj keď nevidieľná, ako taká muška-svetluška.
Veru, aj v Rozprávkove treba
Dobruška, skôr je to o tom, že som už dosť vyčerpaná a potrebujem sa nabiť,
Prajem Ti krásnu noc, je už trošku neskoro. Pá, pá.