Klopaním voľakedy zvolávali baníkov do práce. "Vstávaj Hanzo hore, na baňu klopajú, keď neskoro prídeš, fárať ti nedajú,“ spieva sa v tradičnej štiavnickej pesničke, ktorú som kedysi recitoval na súťažiach.  Bodaj by tých 20 baníkov a záchranárov  klopanie včerajší deň nepočulo a zmeškali do práce. Dnešný deň je mi však smutno a tak trochu sa ma aj dotýka tragédia, ktorá sa stala baníkom v Nováckych baniach. Môj krstný otec, ktorého som mal veľmi rád, pracoval ako baník v Ostrave a často som za ním chodieval. Prežil celú  svoju partiu baníkov, s ktorými spoločne fáral a zomrel na baníka v skutočne požehnanom veku. To asi preto , že bol to poriadny chlap z Oravy a ja som bol nesmierne na neho hrdý. Snažím si  každého zosnulého predstaviť s úsmevnou príhodou, ktorú som s ním zažil, aby som zmiernil svoj žiaľ a smútok za ním.  S krstným otcom som zažil nejednu a táto mi najviac utkvela v pamäti. Raz ma zobral do botanickej záhrady, kde som sa asi ako 4 ročný pichol na kaktuse. Krstný mi s vážnym hlasom hovorí „ Keď ťa pichol, tak mu ukáž aký si chlap a daj mu facku, nech si to zapamätá“ a ja som hrdinsky z celej sily udrel do kaktusu. Pri každom našom stretnutí sme sa na tejto príhode bavili a spomínali ako mi dva dni vyberali z dlane malé ostne. 

Skladám čiapku z hlavy v úcte ku ľuďom, ktorí majú odvahu dolovať hnedé zlato vyše 300m pod zemou, aby uživili svoje rodiny za smiešne  platy.

Veď to, že takto spolu komunikujeme je aj ich zásluha.

Úprimnú sústrasť prajem všetkým pozostalým.