hogo:
Akú si mala predstavu o mužoch?
Aké si mala dievčenské sny o láske mužov?
Akú si mala/máš predstavu o svojom budúcom mužovi?
Akú si mala/máš predstavu o manželstve?
Ako sa ti darí sny a predstavy týkajúce sa mužov prežívať a napĺňať?
Čím muži najčastejšie dievčenské sny a túžby zabíjajú?
Muž - to bol nepreskúmaný objekt až do môjho maturitného ročníka. Vždy som bola viac-menej škaredé káčatko a považovaná za knihomoľa, netrúfla som si dokazovať, že je vo mne viac. V mojej hlave sa odohrávali celé romantické romány, realisticky som si predstavovala, čo som čítala v Jane Austen alebo sestrách Bronteových.
Len skutočný život bol iný. Po zopár “vážnych chodeniach” prišli aj vzťahy. Keď sa na ne teraz pozerám, akoby to bolo iné dievča, ktoré sa bezhlavo zamilovalo a myslelo si, že to bude navždy, že ON je ten Pravý. Lenže ON nemiloval mňa, miloval (a tu je to komické) fakt, že som bola nevinná a dodávala aj jemu tento odtieňok, ktorý už stratil.
Preto som sa nad tým prestala trápiť. Nestanovujem si vzdušné zámky. Mojim snom je napríklad, aby mi môj drahý zahral na klavíri. Čokoľvek. Možno sa tá moja romantická dušička ešte neudusila. Čo sa udusilo (alebo vyrástlo?) je predstava “Pána Dokonalého”. Taký neexistuje. Niektorí sa im na chíľku - prvý záblesk zamilovanosti - priblížia, ale tam to končí. Príde prebudenie a dokonalosť sa rozplynie ako dym.
Manželstvo, ako inštitúcia “na papieri” mi nič nehovorí.
To, čo robí dvoch ľudí manželmi nie je papier, ale srdce.
Oni musia cítiť, že takto to je správne, že takto si chcú patriť naveky aj pred Bohom.
Manželstvo nie je móda - je to skutočný život.
Sú to prebdené noci pri dieťati v horúčke, ale aj skoré ranné vstávanie kvôli tréningom.
Je to poslanie s najväčšou zodpovednosťou, ktorá kedy človeku prináležala
- vychovať ďalšiu plnohodnotnú ľudskú bytosť.
Počas môjho dospievania som veľmi nerozmýšľala o svojom budúcom manželovi a ani o manželstve. Možno preto, že som medzi mužmi a ženami vždy videla iba to dobré a to zlé - problémy som nevidela nikdy. Možno som ich aj videla, ale nechápala som ich. Všetci moji priatelia mali oboch rodičov. Nikto z mojich priateľov nikdy nerozprával, že sa jeho rodičia hádajú, alebo rozvádzajú. V podstate bolo všetko dookola ideálne. Keď sme chodili domov ku priateľom, vždy sme tam chodili v takom čase, keď ich rodičia neboli doma. Preto sme problémy jednotlivých rodín nepoznali. Tie začali vychádzať na povrch až v čase, keď sme boli na problémy zrelí. Aj keď sme to dobré, či zlé nevedeli posúdiť, vždy sme svojim najlepším kamarátom závideli ich mamy. Kamarátkina mama bola vždy lepšia, ako tá moja. A moja mama bola pre mojich kamarátov vždy lepšia, ako tá ich mama.
Podľa mňa moji rodičia žili kľudne, chodili do práce, cez víkendy na chatu, raz za dva roky na dovolenku. To že by sa hádali, to som nikdy nepočula. Ak sa hádali, nikdy sa nehádali nahlas. Niekedy buchli dvere. Ale to som nebrala ako hádku.
Moja mama pochádza od Uralu. Ja som ju vždy veľmi bránila pred "hlúpymi rovesníkmi", ktorí sa mi smiali, že mám mamu Rusku a že na dovolenky chodíme len do Ruska. Ako som neskôr zistila, jej pôvod bol príčinou ich častých hádok, ktoré som ja nevidela/nepočula.
Z tohto ich celoživotného trápenia som si uvedomila, že nie je dobré mať partnera z inej krajiny ako je Slovensko a už vôbec nie takého, ktorý ti bude vyhadzovať na oči tvoj pôvod.
Ďaľšie uvedomenie si čo nechcem mať vedľa seba mi vnúkol alkohol a cesnak.
Od malička som neznášala pijakov. Hoci za socializmu sa veľmi nepotulovali po uliciach. Sedeli v krčmách. Keď som po škole chodila na hudobnú alebo na balet, vždy som okolo takej krčmy prechádzala. Vstup do nej bol z podchodu nášho obchodného centra. Stále v ňom smrdelo a na asfalte boli vyschnuté fľaky po čúranicach. A v krčme vedľa tohto podchodu sedával aj môj otec. Keď sa potom taký podgurážený najedol cesnaku, bolo otrasný na pohľad aj na pocit.
Už vtedy som nechcela mať za partnera pijaka.
Ďaľšie uvedomenie si čo nechcem mať vedľa seba mi vnúkli pľúvance.
Strašne sa mi nepáčili muži, ktorí si pred ženou odpľuli. Buď to boli chalani z partie pri poťahovaní cigarety, alebo starší páni, ktorí si vyťahovali sople až neviem z ktorej dutiny a veselo ich odpľuli na zem pod nohy žene. Bŕŕŕ!
Ďaľšie uvedomenie si čo nechcem mať vedľa seba mi vnukli samotní muži.
Keď som bola v puberte, tak som tvrdila, že sa nikdy nevydám. Teraz už ani neviem prečo, ale myslím si, že to bolo tým, že nepatrím medzi tie krajšie a štíhlejšie ženy. V podstate som nikdy nemala frajera dlhšie ako týždeň. Bola som však krásne platonicky zaľúbená. A výzor tohto chalana mi predurčil to, ako by mal vyzerať ten môj. Určite by mal byť vyšší ako ja, s tmavými vlasmi a hnedými očami. Povýšenecké a namyslené správanie tohto chalana však nasvedčovalo tomu, že taký chalan sa nebude venovať tak všednému dievčaťu ako som ja.
Všetky tieto uvedomenia si som porušila mojou prvou veľkou láskou - bol to "inostranec", pijak, kurevník, pekne vyzerajúci mladík, ktorý sa o mňa zaujímal. Alebo, žeby som bola slepá/zaľúbená a namýšľala som si to? Bola som strašne sklamaná, že ten, koho ľúbim, robí to, čo sa mi nepáči. A naivne som si myslela, že ho mojím kladným prístupom k životu zmením. Žiaľ. Nestalo sa tak. A najhoršie bolo veľmi dlhé "odpútavanie sa" od neho, pretože ten keď zistil, že stratil "môj obdiv", tak sa na mňa prilepil a nedal mi žiť slobodný život.
Aj keď som nikdy nahlas nehovorila o tom, koho chcem mať za muža, aj keď som vždy tvrdila, že sa nevydám, myslím si, že v čase dospievania boli v mojej hlave predovšetkým predstavy o výzore a nie o charaktere môjho "budúceho". Charakter sa v predstavách začal upresňovať až mojimi vtedy krátkymi a krutými životnými skúsenosťami.
Tieto predstavy zabila realita.
Túžila som po priateľovi, ktorému by som sa mohla zdôveriť úplne so všetkým. Ako neskutočne veľmi žena túži po tom, aby ju niekto bezhranične miloval a rozumel jej. Túžba po láske bola jediná vec, ktorá ma držala pri živote. Láska bola mojou nádejou, a keď som už prestávala veriť, prišiel on a miloval ma.
Neverila som, že sa môj sen niekedy naozaj zmení na skutočnosť, odmietala som ho a pritom bez neho nechcela, nedokázala žiť. On ma pozorne počúval, poradil mi a jeho dotyky boli a stále sú také nežné, že bez nich už nedokážem ani zaspať. Jeho zmyselná túžba po mojom tele ma niekedy privádza do údivu. Jediné, čo mal môj "muž snov" spĺňať, bola úprimná láska a on mi ukázal, že tu nie som zbytočne, a ak pre nič iné, tak aspoň pre neho. Asi by som umrela, keby ma zradil, oklamal a odhodil ako nepotrebnú vec niekam do zabudnutia. V tom okamihu by sa mi zrútil celý svet a nechcela by som ďalej žiť. Niečo by vo mne zomrelo. On to však nikdy neurobil a ja žijem. Zachránil ma.
Často uvažujem aj nad tým, či som preňho tá pravá. Čo ak ho niekde čakalo alebo čaká väčšie šťastie? Stačí mužovi, ak je milovaný a ak sa žena snaží byť tou pravou?
Verím, že láska, úprimnosť, dôvera a otvorenosť, spoločné zdielanie problémov bude to, čo nás bude viesť aj manželstvom. Snáď nikdy nedopustíme, aby sme sa odcudzili a prestali sa milovať. Našla som svoj svet zázrakov. Keď ma drží v náručí a počúvam, ako pomaly dýcha, hladí ma pritom po vlasoch, bozkáva na čelo a viečka, v tom okamihu viem, že práve toto bola jediná vec, po ktorej som túžila a že som šťastná, v bezpečí a milovaná. Ďakujem.
Snívala som, že nájdem princa na bielom koni, že sa v 20. rokoch vydám (presne ako mama), budeme mať tak 2 deti a budeme žiť štastne, až kým neumrieme…. Myslela som si, že to chodí tak, že keď sa raz zalúbiš, máš toho človeka rád navždy.
Snívala som o peknom, skvelom, milom, dokonalom manželovi, o dokonalom manželstve.
Potom prišlo vytriezvenie.
Ako som rástla, dospievala, zisťovala som, že ani moji rodičia nemajú až také úžasné manželstvo, ako sa mi to zdalo, a vlastne že také existujú len výnimočne.
Takže predstavy sa menili. Aj tým, že som dospievala, mala som viac skúseností,
a rástli aj moje požiadavky.
Vlastne aj teraz snívam o „princovi na bielom koni", ale v inom význame. Už viem, že dokonalosť neexistuje (nie že by som ju chcela, ale v detstve som si to myslela).
A manželstvo? To sa tiež vyvíjalo.
Keď som bola malá, chcela som sa raz vydať (veď som bola tak vychovávaná).
Vo veku -násť som sa rozhodne nechcela vydávať (veď na čo? Aj tak všade vidím rozvody a ten papier je zbytočný).
A teraz? Chcem sa vydať. Nie teraz, ale chcem. Raz.
Niektoré lásky majú šťastné konce, niektoré končia utopené v slzách.
Moje dievčenské sny a predstavy boli o veľkej láske, kedy môj milovaný nebude mať v hlave žiadne iné myšlienky, než tie na mňa. Samozrejme, táto predstava sa rozplynula hneď pri prvej opätovanej zamilovanosti, keďže moja „láska“ bývala v inom meste než ja ... ale fakt je, že krajšie zamilované listy mi už nikdy nikto nenapísal.
Moje predstavy o budúcom mužovi a o manželstve ako takom prechádzali rôznymi etapami, ale dnes si myslím, že najpodstatnejšia je jediná skutočnosť - aby sa partneri dokázali akceptovať takí, akí sú, nie ako sa nám ich darí vnímať cez ružové okuliare počiatočnej zamilovanosti. Aby láska nevyprchávala len preto, že sa partner v nejakej situácii nezachová podľa našich predstáv ... že nerozpráva tak, ako by sme chceli počuť ... že neprežíva realitu s rovnakým pocitovým vnímaním.
Možno je to zvláštne, ale myslím, že dievčenské a ženské sny a túžby najviac zabíja plynúci čas. A samozrejme, s ním spojené zážitky a skúsenosti. A nielen tie negatívne. Dnes už viem, že skutočná láska vyžaduje neskutočnú snahu a úsilie na potvrdenie svojej „skutočnosti“. Viem aj to, že niekedy ani „strašne veľa“, či dokonca „všetko“ ešte neznamená zabezpečenie trvalej budúcnosti daného vzťahu.
Môj muž by mal byť otcom spoločných detí a mal by si byť vedomý zodpovednosti (rovnakou mierou ako matka). Mal by byť vyrovnaný so skutočnosťou, že vstupom do manželstva / rodičovstva stratí časť svojho osobného priestoru, ktorý poskytne ako vklad do rodiny. Myslím, že nie je dobre, keď manželia stratia celý svoj osobný priestor.
Dievčenské sny o mužoch... ale ja budem protestantka a revolucionárka a názov si zmením na Hľadanie rozprávkového princa...
Milé dámy, slečny, dievčence.
Ktorá z nás nemala kedysi dávno predstavu o princovi v jasnej zbroji, ktorý nás vyslobodí zo zajatia a porazí zlého draka? Nuž, nepoznám jedinú ženu, ktorá by nesnívala o tom svojom princovi. Nezáleží, či je blonďák, čiernovlasý, ryšavý, hnedovlasý.... a ani na farbe očí nezáleží (podstatné je, nech sú hlavne dve, nie?) záleží len na tom, že je len náš... žiadna iná princezná sa ho nedotkne, neuvidí... a tak jej treba...
Lenže mi mienime a čas mení.
Rokmi sa naše nároky okresávajú, vybrusujú poprípade zvyšujú...
a tak, keď máme sladkých šestnásť, v snoch sa nám usídli obraz rebela... s cigaretou v kútiku úst, s vyšportovaným, pružným telo, náušnicou v uchu... večne zamračený, sarkastický... ale náš... žiadna iná rebelka bez príčiny nám naňho nemôže siahnuť, inak sme schopné vytiahnuť zbrane ťažkého kalibru....
Keď máme pekných dvadsať, chceme bohéma... s citlivou dušou a zbierkou básní v zašpinenej kapse. Tie básne nám môže čítať v nejakej potuchnutej putike pri čiernom čaji... hlavne, že je náš. Nech sa ho iná poetka ani neopováži dotknúť, lebo ju v našich mizantropicko-depresívnych básňach roznesieme na kopytách a jej dušu si uvaríme ako čaj...
Keď máme takmer zrelých davadsaťpäť, hľadáme partnera. Nech je milý, šarmantný, voňavý, inteligentný, zábavný... a môže aj dobre zarábať, môže to byť nejaký dobre vyzerajúci maklér, ale ani taký podnikateľ či politik nie je na zahodenie... ale musí byť len náš. Žiadna iná, krásna a úspešná žena sa naňho nesmie ani pozrieť, inak chytíme záchvat žiarlivosti a na najbližšej recepcii ju oblejeme punčom. Tak jej dorazíme ego a zničíme drahé šaty... ale tak jej treba, čo sa má čo sápať po cudzích princoch?!
Keď máme tridsať, krásny to inak vek, hľadáme niekoho, kto nesmrdí pivom a cesnakom, prinesie nám občas kvety a po sexe sa len neotočí na druhú stranu a nezachrápe... a nemá hlúpych kamarátov, ktorí sa k nám nasťahujú, keď ich vlastné manželky už nemôžu zniesť... ale hlavne, nech je to tvor chápavý a má rád tie naše spoločné deti.
A hlavne, nech je náš, inak sme schopné jedného večera vytiahnuť kufor, pobaliť seba a deti a odísť bývať k rodičom. A nech nás milý princ príde prosiť na kolenách, že s Alenkou, Irenkou, Pavlínku či Katkou alebo Zuzkou.. alebo akoukoľvek inou ženou nič nemal... že sú to len klebety.
Tu moje rozprávanie o princoch zastavím.
Ale porozprávam vám jeden príbeh... je to príbeh mojej starej mamy.
Tá si svojho princa našla v susednom dvore. Nagymama bola totiž z dediny, len oni to mali trochu ľahšie, ich pradedo bol zemepán či niečo také, tak sa nemusela prebíjať životom, ale nie o tom som chcela... v tom vedľajšom dvore žil jeden sedliacky chlapec... nebol nejaký mimoriadne vzdelaný, chodil predsa len do dedinskej školy. Nagyika bola študovaná, distingvovaná mladá žena. Hrala na husliach, hovorila plynule po maďarsky a francúzsky... bola dcérou bohatých. A on bol len sedliacky syn. Ale Nagyika akosi nedokázala odolať dvom zeleným očiam a šibalskému úsmevu. A tak sa teda časom narodil môj strýko. A ešte predtým bola svadba. A potom bola vojna. A Dedo sa z obyčajného vojaka vypracoval postupne na kapitána a na majora.A nakoniec skončil ako nejaká vysoká šarža a potom už Nagyikinej rodine nebol na hanbu... lebo chúďa Nagyika si zobrala len sedliaka, čo nevie nič. Vojna sa skončila a pár rokov bol pokoj... a potom prišiel druhý syn... môj tatík... a teraz sa to vlastne všetko začína. Princa a princeznú obrali o majetok a označili ako kapitalistické svine. Ale aj to je iný príbeh... a tak žili v paneláku, v prenajatom byte... a boli šťastní. Najšťastnejší na svete. Nagyika mala svojho princa a dedo mal svoju princeznú... a sú spolu doteraz.
Čo som tým všetkým vlastne chcela povedať?
Asi len toľko, síce si hľadáme princov na bielych koňoch, v jasnej zbroji... ale skutočný princ je obyčajný, prostoduchý človek. Nemá šarm francúzskeho atašé, ani peniaze anglického lorda... a ani nehovorí mnohými jazykmi... ale keď vám do duše prehovorí jazykom lásky, odhodíte všetky predstavy o princoch a ufujazdíte sa vydať za žabiaka so srdcom ako kus chleba. Nebude vám prekážať to, že v noci chrápe. Vy zase kopete.. tak ste vyrovnaní... nebudú vám vadiť ani jeho ufúľaní kamaráti, ktorí sa vám donesú do bytu ako kanálový smrad... hlavne že vám vo dverách vlepí parádny filmový bozk a vy sa poberiete nakŕmiť jeho kolegov... ale v noci vám tých kolegov vynahradí a vy budete šťastné... a prídu aj nejaké tie princiatka... nech sa populácia planéty Zem zvyšuje, nie?! A pre vás to budú deti, o akých ste snívali. Budú múdre, krásne, úspešné... a čo vám bude chýbať? Nič... lebo sny o princovi ste odložili do tajnej zásuvky a tá sa pri sťahovaní z paneláku do nového domu akosi stratila...
Predstavovala som si, že bude krásny a bude ma milovať (ten princ, nie ten kôň..). Spolu zostarneme, budeme mať kopu detí a vnúčiat a vytvoríme spolu harmonický domov.
Trošku som ten zoznam od tej doby rozšírila, o zmysel pre humor, toleranciu, inteligenciu. Ani vyslovene krásny nemusí byť, pre mňa bude krásny inak..
Myslela som si, že sa nikdy nebudeme hádať, ale prišla som na to, že to ku vzťahu patrí, treba sa však hádať iba občas a konštruktívne.
Verím, že manželstvom sa až tak veľa nezmení.
Hlavné je to, aby sme spolu komunikovali, zabudli na malichernosti a snažili sa každý deň prežívať naplno. A jedno z najdôležitejšieho je robiť kompromisy. Ak stále jeden ustupuje a druhý nie, časom to vyústi do frustrácie, ochladnutiu vzťahov a postupne aj ku krachu.
V každom vzťahu som sa snažila zabúdať na to zlé a vychutnávať to dobré.
Ku šťastiu mi stačia maličkosti. Pohladenie pred spaním, spoločné raňajky, ale aj nečakaná správa s textom „Ľúbim Ťa“.
Časom sa však takéto vyznania vytrácajú, muži na ne zabúdajú. Začnú brať naše domáce práce ako samozrejmosť, a my ženy predsa potrebujeme ocenenie. Vo veľa vzťahoch je pochvala po čase už len jednostranná, a to vedie k tomu, že žena sa cíti odstrčená, a zbytočne to ústi do problémov.
Snažím sa dávať najavo, že si vážim aj úplné maličkosti, no dúfam, že tá snaživá nebudem časom už len ja.
Sledovala som môjmu svetu najbližší vzor, mojich rodičov. Žili svoje životy, svoje manželstvo a moje vypozorované závery sa stali neoddeliteľnou súčasťou môjho vlastného života a zároveň základom môjho vzťahového potenciálu.
Moji rodičia, rodičia mojich kamarátov, rodičia môjho príbuzenstva, dokonca rodičia týchto rodičov mi umožňovali nahliadnuť do najintímnejších kútov a najťažšej práce, akú žili. Práca nazvaná manželstvo, výchova detí .. Hľadala som stopy správania rodičov na ich deťoch, pozorovala, čo chcú od života kamaráti a z ktorých manželstiev sú. Skúmala som, aké majú postoje kamaráti, ako im zažité vzory ovplyvňujú životy.
Všetky informácie sa vo mne zhromažďovali a formovali ešte stále neucelenú predstavu o mužoch, o láske a o manželstve. Poznala som mnoho príbehov a videla správanie nejedného paru, veľa kamarátov, osudy ich rodičov a ich vlastné osudy. Časom som dospela k záveru, že za vzor manželstva, ktorý mi poskytli práve moji rodičia, môžem byť veľmi vďačná.
O manželstve mojich rodičov by stálo za to napísať mnoho strán, práve preto, že vytvorili neobyčajne obyčajný vzťah. Začala som vnímať, že to, čo mám ja doma, má málokto. Zistila som, že moji rodičia mi ponúkajú priamy náhľad do manželstva, ktoré fungovalo skutočne ako hodinky, ale z vnútra. Ak aj nefungovalo, tak si to vedeli poriešiť tak, aby sme tým neboli zaťažovaní. Rozhodne nie maskovaním, ktoré presiaka do každého dňa.
S ockom som si tak intímne ako s mamkou nikdy nepokecala a asi do 13-tich som sa s chlapcami veľmi nekamarátila. A tak som v tom čase mužov na emocionálnej úrovni nepoznala. Svoje sny o mužoch, ak vôbec nejaké, som si formovala z kníh, ktoré som čítala a nebolo ich málo. Staré zlaté časy s Redom Butlerom zo Scarlet, Peyracom z Angeliky, neskôr iných diel.
Nepoznané mužské myslenie ma začalo nesmierne priťahovať. Hľadala som ho v slohoch, ktoré chlapci čítali na hodinách, v spôsobe srandovania, v pohybe pri športe. Neskôr v spôsobe chápania a interpretovania matematiky a prírodných vied. V týchto oblastiach ma fascinujú doteraz. Ich logika, spôsob uvažovania, prístup... sú pre mňa nekonečnou zábavou. (Možno by ma tým bavili aj ženy, ale so ženami technické veci veľmi neriešim, okrem toho som mala podstatne viac kamarátov ako kamarátiek na vysokej.)
Potom som stretla chlapca, ktorý zamával mojím životom. Nemohla som sa s ním dokecať, do slova a do písmena. Vedela som s ním rozprávať celé noci, prechádzať sa kade-tade, hodiny plynuli a bolo nám spolu báječne. Podnecoval ma k novým myšlienkam. Bavila som ho taká, aká som bola, plná rozporuplností, večne analyzujúca, mal rád moje otázky a rád so mnou diskutoval. Mal rád psychológiu ľudí a rozumel ženám. Tvrdil to o sebe a mne teda rozhodne rozumel. Bol pre mňa tak prirodzený, že som nad láskou k nemu ani nerozmýšľala. O láske som nič nevedela a mám obavu, že o nej doteraz neviem omnoho viac.
Nevedela som, čo má byť jej výsledkom, ani ako sa mám akože zaľúbená cítiť. Vedela som ale, že by som s ním mohla žit. Už ako malá, sranda.
Vedela som, že naše manželstvo by sa v zdravom jadre líšilo od manželstva mojich rodičov len málo. Vedela som, že by ma život s ním bavil a hlavne som na to prišla strašne malá.
Ten chlapec mal črty, ktoré sa mi svojou odlišnosťou páčili. Mala som rada jeho názory, ktoré si dokázal obhajiť a vysvetliť mi ich tak, aby som mu rozumela, ak už nie súhlasila. Súhlasili sme so sebou obecne zriedka :))). Jeho konanie bolo láskavé, bavil ma sám sebou. Bavila, nie zabávala, ma jeho existencia.
Rozprávanie bolo úplne prirodzené, podnetné, postavené na absolútnej akceptácii názoru toho druhého. Nie súhlase, to je o inom. Važili sme si sami seba, svoje myšlienky, k čomu nás ten druhý podnecoval. Už vtedy, keď sme boli takí malí, sme vedeli, že pre seba tvoríme veľmi unikátnu dvojicu a viac menej nás tak vnímalo aj okolie.
Časom z môjho chlapčeka vypadli náznaky lásky. Oj, jak som sa zľakla.
Nevedela som, čo má byť láska, ale všade sa toľko rozprívalo o vašni, príťažlivosti, o dotykoch. U mojich rodičov som to badala veľmi zriedka.
Až neskôr mi mamka vravela, akí boli na začiatku a že čo nevidím, ešte neznamená, že nie je. Tak som ale ja počas vývoja neuvažovala. Všade bola tá presakujúca harmónia, porozumenie ... A ja som tak chcela tú zdrvujúcu lásku, čo ma zničí, pohltí :))! Došla som vtedy k záveru, že za harmóniu sa platí vášňou. Na čom pravdy asi kus bude, lebo kde bola veľka vášeň, väčšinou bolo aj veľa problémov.
Ja som ale chcela to všade opísované chvenie, čo mi malo roztriasť kolená. Chcela som vášeň a chcela som harmóniu. Bola som v puberte a už vtedy sa mi zdalo, že chcem vodu a oheň v jednom. Môj spomínaný kamarát sa stal mojím najlepším a celoživotným priateľom. Nedokázala som sa vzdať túžby po vášni a voči nemu som ju necítila. Umožnil mi však spoznať mužský svet a ja som zistila, že muži sú pre mňa rovnocenní partneri na rozprávanie a že sa s nimi dá robiť všetko.
A odvtedy som spoznala ešte ďalších mužov.
Výraznejšie som už ale hľadala jednu jedinú vlastnosť: príťažlivosť.
Kde však bola, viazol mi akosi často rozhovor. Mne sa ani nechcelo mužov poznávať, vyhovovalo mi, že mi stále prišli nečitateľní a tak som mala nádej, že moja vášeň voči nim nepohasne. Bola som poznačená myšlienkou, že akonáhle bude súlad, nebude vášeň ...:))) Som ňou trvalo poznačená...
Odvtedy hľadám strednú cestu, ale predsudok, že muži, ktorí ma nesmierne priťahujú, mi neporozumejú, ale nebudú schopní vytvoriť so mnou neskôr harmonickú dvojicu, ostal. V podstate len plynie čas.
Nad manželstvom som už od môjho kamarátstva z detstva nerozmýšľala.
Nikdy som nepremýšľala nad nejakou konkrétnou predstavou o mužoch. Proste sú súčasťou tohoto sveta. Aj môjho života. Od narodenia mám možnosť ich vo svojom okolí vnímať, komunikovať s nimi atď, takže som si nemusela predstavovať akí sú.
Myslím, že dievčenské sny o láske mužov som mala rovnaké ako väčšina žien. Stretnúť muža, ktorý ma bude ľúbiť a ja budem ľúbiť jeho a budeme môcť byť spolu šťastní. Určite to boli romantické predstavy, zaľúbenie a pod.
Predstava, či očakávanie, aký by mal byť môj partner, manžel, je stále rovnaká. Človek, ktorého si budem vážiť, ktorého budem ľúbiť, ktorý bude ľúbiť mňa, s ktorým budem chcieť prežiť svoj život, založiť si rodinu, s ktorým, i keď sa vyskytnú ťažšie chvíle, spolu všetko zvládneme, dokážeme si k sebe vždy nájsť cestu a spolu šťastne zostarneme.
Manželstvo som brala a beriem vážne, vstup do manželstva ako prejav pred ľuďmi i pred Bohom, že toto je partner, s ktorým chcem stráviť život, s ktorým chcem mať deti, prežívať všetko to pekné, čo vzťah môže priniesť, ale tiež učiť sa spoločne zvládať aj tie ťažšie chvíle.
Vzťah medzi mužom a ženou, láska, trvalý vzťah, to nie je niečo "čo sa stane a je", ale je to dlhá cesta, ktorá má svoj vývoj, ktorá má ako svoje výšky, tak i hĺbky... aby vzťah mohol dozrievať, tak sú potrebné aj nejaké tie ťažkosti, krízy, ktoré by nám mali, ak sa k nim správne postavíme, pomôcť rásť a dozrievať. Takže stále som na tej ceste:-)
Myslím, že by sme sa ako ženy, tak i muži nemali príliš držať nejakých vyhranených túžob a snov, idylických predstáv... potom je to prebudenie v realite (myslím tým to, ak má niekto svoju predstavu o tom, ako to má byť a tú berie ako fakt) tvrdé... dievčenské predstavy bývajú väčšinou romantické, tak asi tým, že muž reaguje a správa sa inak, nech by od neho očakávali, potrebovali a zistia, že muži to "tak" neprežívajú...
Ach... to už bolo dávno :). Viem, že ako dievča som mala jediný sen - nájsť niekoho, kto ma bude mať rád. Dnes sa nad tým už len pousmejem. Už viem, že „mať rád“ bohužiaľ nestačí.
Dievčenské sny sú väčšinou dosť jednoduché, ale určite odpovedajúce veku. Väčšinou je snom nejaký spevák, herec, tanečník, alebo úžasný chalan z vedľajšej triedy. Blondiačik s modrými očami, vysoký čiernovlasý sused, alebo niekto s charizmatickými hnedými očami (to som mala ja). Ale možno niekto sníva aj o slávnom jadrovom fyzikovi. Prečo nie. Niečo na tom je :).
Ja som bola dosť dlho platonicky zamilovaná do jedného jediného chalana a ostatní ma nezaujímali. Takže som v podstate mala iba jeden sen - JEHO. A nesplnil sa. Ale asi to tak malo byť... A milovala som tiež chlapcov z Take That! Mala som pripravený svoj budúci podpis ako Mrs. Owen. Mala som presný plán svadby, vysnívané obydlie, mená pre svoje deti. Raz som mala strašne živý sen, že Mark Owen zazvonil pri našich dverách, išli sme von a prechádzali sme sa. Bolo to nádherné. Ešte aj teraz mám zimomriavky, keď si na to spomeniem :). Keď som sa vtedy zobudila, bolo mi do plaču. Ale prekonala som to! A Mark raz určite príde!
Vrátim sa k tomu môjmu vysnívanému idolu. Bola som si na 100% istá, že aj on miluje mňa, tak ako ja jeho, len sa hanbí mi to povedať. Samozrejme som sa mýlila. Len som si všetky jeho pohľady a gestá vysvetľovala po svojom. Keď sme sa stretli na ulici, celá som sa roztriasla. Ešte aj teraz sa vlastne roztrasiem, keď ho stretnem. Našťastie býva dosť ďaleko odo mňa :). Mám tri denníky z toho obdobia, zapísané v podstate len ním - kde som ho stretla, ako sa usmial, prečo sa neusmial, s kým bol, kedy išiel domov. Úplná súkromná detektívna kancelária. No, ale prešlo ma to. Našťastie pre neho :). Ale bolo to úžasné obdobie. A aj keď som v tom čase mala nejakých prvých detských „frajerov“, tento chalan bol pre mňa niečím výnimočným. Niečo viac. A všetci moji neskorší priatelia sa na neho aspoň trochu podobali. A tak si myslím, že prvá láska má v našom živote dosť dôležité miesto. A určite ovplyvní všetky naše ďalšie lásky.
Dievčenské sny sú proste úžasné. Ružové, s kopou lásky, so sladkými bozkami a dobrými koncami. Neskoršie sklamania možno trošku bolia, ale snívať treba.
Mne tento „zlozvyk“ ostal dodnes... :)
Súvisiace články:
<< Ženy o mužoch I.: Ako ženy vidia mužov ... Ženy o mužoch III.: Vplyv otcov na ideál muža svojich dcér >>
Komentáre
tweety, kedy a vďaka čomu...
gorda, z celoživotného trápenia...
dionena, čo pre teba znamená...
Vierka, tvoje vytriezvenie...
laskonka, podľa teba...
z toho by ale plynulo, že zážitky a skúsenosti sú nepríjemné, negatívne. nemohlo by to byť aj naopak? že príjemné zážitky a skúsenosti sny a túžby žien podporia a rozvinú?
lulla, napísala si...
kde je podľa teba tá pravá miera? ako sa dá stanoviť správna hranica medzi vzdávaním sa a zachovávaním osobného priestoru?
čiernovláska, zdá sa...
žabka, môžeš všetkým...
sygon, keby si mala voliť...
angie, vyjadrila si názor...
Dnes mi to nevyjde,ale verím
lusia, dnes sa usmievaš...
páči sa mi tvoja myšlienka, že aj keď sklamania bolia, snívať treba... a „závidím“ ti, že ti tento „zlozvyk“ ostal dodnes...
hogo, nie je to jednoduche
pre mna je ten vztah natolko dolezity, ze mi nestoji za to trapit sa nad zlymi vecami. zo zaciatku urcite, trapi ma to, a hned po tom, ako sa ta zla vec odohra, to nedokazem, ale ak to prekoname, snazim sa to nepripominat partnerovi. a akonahle si na to spomeniem ja, vyvolam si v pamati nieco dobre, pri com som sa citila skvele, a "prehravam" si situaciu este raz a este raz, az kym nepotlacim to zle. ak mam pocit, ze mi priatel malo vyznava lasku, zase sa snazim spominat na to dobre, cim mi kedy uplne necakane dal najavo, ze ma ma rad, na chvile, kedy som sa citila velmi stastna..
tak to vytriezvenie
moje poziadavky na partnera rastli. myslim to v tom zmysle, ze kym si clovek najde partnera ako nastrocny, tak nema take vysoke poziadavky. jeho zivot este nie vykristalizovany do tej miery, aby sa vo vacsej ci mensej miere prisposoboval partnerovi. vidim to z pohladu seba, som uz dlho sama. a mam svoje "veci" ktore by som uz nerada vzdala.... ako najdolezitejsie - kamarati. v nastke je clovek rad, ze niekoho mam, venovala som sa len jemu, a kamarati isli bokom. teraz sa snazim kamaratov v tomto ohlade "neodkladat". a takisto v nastke sa da viac formovat, jeden druheho, neskor je to tazsie, musis sa skor zmierit s partnerovymi muchami.
chcem tym povedat, ze to co vtedy nevadilo, nebolo tak dolezite, neskor zacina byt.
mam pocit, ze nie som s tym sama, uz nestaci aby bol pekny, vysoky, a pekne sa usmieval a mohla ho "ukazat" kamaratkam. je potreba nieco viac.
nuž hogo odpovedám a tvoju otázku
je zrejmé, že tu na prvý pohľad ide o protirečenie :) uvažovala som nad tým, ako to bolo so mnou...najskôr som veľmi chcela, aby ma muž miloval takú, aká som, a keď o mňa niekto prejavil záujem, neverila som mu a bola som sama sebou...vlastne som každého vedome a zámerne varovala pred tým, aká som (a to svojou úprimnosťou a neskrývanými prejavmi smútku, zúfalstva, hnevu)...teda tým, čo ľudia v snahe páčiť sa niekomu, väčšinou skrývajú....ale nebolo vo mne len to zlé a on si to všimol, stále som bola tá starostlivá, milá a láskavá....a presvedčil ma o tom, že ma chce aj s tým zlým....dnes sa to zlé vo mne nestratilo, a práve preto niekedy uvažujem nad tým, či by mu nebolo lepšie s niekym iným, či som tá pravá, s ktorou bude (je) šťastný....a tak dnes chcem byť tou pravou, jedinou, s ktorou mu bude fajn, aj keď sa v niektorých veciach nedokážem sama zmeniť....snaha byť tou pravou je vlastne ďalšia túžba, a to urobiť ho šťastným aj napriek tomu, aká som :)
aj keď on mi často hovorí, že by už bezo mňa nemmohol žiť, že je šťastný, že ma má....prečo sa potom v mojej mysli objavujú myšlienky pochybnosti...vari som naozaj tá pravá a nebol by šťastnejší s inou? práve som si uvedomila, že som si zatiaľ nepoložila otázku, či je ten pravý on pre mňa....hm
ale určite je, veď kto by vydržal to, čo on? možno občas zveličujem a nakoniec sa to so mnou celkom dá, neviem xi xi :)
takže som hogo uvažovala nad tým, či som tou pravou v tom, aká som....a dnes uvažujem nad tým, či môžem byť tou pravou aj do budúcna, no svoju osobnosť asi tak ľahko nezmením a nepotlačím ani svoje potreby, pretože on vie, keď s niečim nesúhlasím, nevydržala by som byť iná, aká som...to by som radšej odišla, ale aj kvôli nemu sa snažím byť znesiteľnou a väčšinou príjemnou, zodpovednou a vždy milujúcou polovičkou :)
zatiaľ toľko....
dionea
inak s tym hnevom a smutkom, som na tom asi podobne :D
Vierka ahoj :)
ano, musi ma respektovat
a ti kamarati. doteraz mam take "kamaratky" ktore si na mna spomenu, len ak ich chlap necha. ja to nerobim.
Kedže sa tu zhromaždila veľká vzorka respondentiek
tak tvrdohlavé a vzorovité,ako som si myslel :))
Vyplýva to asi z toho,že moji kamaráti asi nemajú tak tolerantné a chápajúce stvorenia,alebo to môže byť i naopak a mám kamarátov,nerešpektujúcich to,čo doma majú :)
Súhlasím s Laskonkou v súvislosti s plynúcim časom
helou priatelia!
lusi, ako by som mohol zabudnúť...
http://lusiania.blog.sk/detail.html?a=e4ed5a15afcfb4409dd44758ae02949d
vítaj, rád ťa po dlhom čase zase vidím :)
jeeej, lusi, vitaj
žabka, dík za návod :)
ja mám ten blbý zvyk (a obávam sa, že v tomto nie som žiadna výnimka), že sa zaoberám skôr tým, čo sa mi nepodarilo alebo čo som neurobil tak, ako som chcel a mohol... to, čo sa podarí alebo funguje dobre, akoby bolo samozrejmé a nebolo treba sa tým zaoberať a tešiť sa z toho...
nnno, však vravím, zlozvyk ;(
ak ide o nieco, co sa mne nepodarilo
Vierka, uvažujem nad tým...
a sklamania z rozchodov? tie sú pre nás rovnako zraňujúce ako pre vás (hlavne vtedy, keď rozchod navrhne žena).
btw, hogo
diuš, z toho, čo píšeš...
dôležitá je asi sloboda, pocit, že sa NEMUSÍŠ meniť, ale že to (v niečom a niekedy) sama CHCEŠ.
hej, hogo
hogo, hovoris mi ako z duse..
ak môžeš byť taká aká si bez strachu, že ťa muž prestane milovať..
hm,
A samozrejme, tiez som v detstve (a vlastne este stale) snivala o niekom, kto by ma mal rad tak ako ja jeho, s kym by som mohla hovorit uplne o vsetkom, on by vedel vsetko o mne a ja o nom.Len mam taky pocit, ze v nojich predstavach vzdy panoval moj imaginarny starsi brat...preco? Aj ked sa mi napriklad zapacil nejaky herec, alebo tak, vzdy som z neho spravila nie mojho partnera, ale mojho starsieho brata...(inak ziadneho brata nemam) Doteraz vlastne tuzim po nejakom uprimnom kamaratovi, pomocou ktoreho by som mohla napriklad nazriet aj do tajeov muzskych citov a myslenia.
A manzelstvo? vzdy som chcela takeho manzela, ktory by nebol dominantny...chcela by som niekoho, kto by ma bral ako rovnocennu partnerku...uplne narovnako, nikto nie je viac ani menej a urcite z neho nerobi viac napriklad vysoka skola...
bodka, v nástich sú názory rovesníkov...
tlak skupiny je obrovský a je ťažké sa mu postaviť a vzoprieť, vyžaduje to odvahu, vnútornú silu a sebavedomie. je to tlak podobný tlaku verejnej mienky a konvencií a je o strachu z odlišnosti, z vylúčenia zo skupiny či z komunity.
bodka, tvoje sny o partnerovi sú peknučké a reálne, ak za nimi pôjdeš, určite sa ti splnia :)
hm, ten imaginárny starší brat či úprimný kamarát možno hovorí čosi o obavách zo sexuality, no tie sú v nástich úplne prirodzené a i keď nechcem moralizovať, možno sú aj dobrou ochranou pred mladistvou nerozvážnosťou...
a čo sa rovnocennosti týka: ak muž ženu neberie ako rovnocennú partnerku, potom to pre ňu určite nie je ten pravý.
áno hogo :)
ahojte všetcia, tu sú moje odpovede
"... mať partnera z inej krajiny, a predsa tvojou prvou veľkou láskou bol cudzinec ... čomu pripisuješ to, že si skúsenosť zo vzťahu svojich rodičov hodila za hlavu?"
Keď sa v -nástke zaľúbiš, na mnoho vecí sa pozeráš cez "ružové okuliare", tvrdosť života si nepripúšťaš (lebo ju nepoznáš), všetko je ľahké a vôbec sa nepozeráš na poučenia z chýb ostatných, pretože si myslíš, že tebe sa nič podobné nestane, vlastne vôbec na to nemyslíš. Ten moment, v ktorom si niečo (možno bolestivé, možno nevyhovujúce), čo sa týka tvojho vzťahu, uvedomíš, sa volá precitnutie. Potom už len môžeš poznamenať tú známu vetu o "poučení sa na chybách druhých a učení sa na chybách vlastných".
"kedy si pochopila, že zmeniť muža, ktorého miluješ, nie je vôbec jednoduché?"
Presne vtedy, keď som pochopila, že ja nemám na to, aby pri mne zostal preto, lebo sa mu páči môj charakter. Ak by som bola výzorovo krajšia, potom by ho (možno) ku mne viazala jeho žiarlivosť na mňa pred jeho kamarátmi.
"môžeš povedať viac o dlhom odpútavaní sa?"
Ak sa s niekým, s kým si žil dlhšie obdobie, rozídeš (či už v dobrom alebo zlom) a ten niekto stále býva v tvojom veľmi blízkom okolí a toho niekoho ľúbiš (ale musel si sa s ním rozísť, lebo si vedel, že to nikam nespeje) a s tým niekým čakaš dieťa a potom to dieťa rastie pred tvojimi očami, tak sa nečuduj, že sa od neho dlho odpútavaš
"čo ti bránilo vzťah rázne ukončiť?"
Láska (?).
hogo
hogo ved to je predsa uplne individualne a zavisi to od dotycnych jednotlivcov... mozu sa stretnut v pare dvaja, ktori uprednostnuju dlhsie travenie spolocneho casu a menej osobneho priestoru, ale aj taki, ktorym staci menej spolocnych chvil a viac sa venuju osobnym aktivitam... vsetko je na dohode a vzajomnej komunikacii
hogo, k tvojej otázke na mňa asi takto :o))
gorda, vďaka za...
las, tak sa zdá...
lulla, nebudeš mi veriť...
predpokladám, že dohoda by asi mala byť slobodná, dobrovoľná, vyvážená a mala by dlhodobo uspokojovať oboch dotyčných jednotlivcov... a ak prestane čo len jednému z nich vyhovovať, znova vstúpi do hry komunikácia a nová dohod.
správne uvažujem?
hogo
hogo, asi nie je veľmi vhodné to zovšeobecňovať... :o))
hogo
angie, pre úspešnejšie fungovanie...
btw. v susednom Česku pohotovosť k rozchodom zdokonalili až na svetovú extratriedu - v počte rozvodov dosiahli svetové prvenstvo.
las, netvrdím, že niekde robíš chybu...
Viem, že netvrdíš ... je to skôr môj pocit :o))
A tie opačné prípady - z optimistu pesimista:
mám pocit, že je to tak trochu logické - narodí sa malý človiečik, má pocit, že svet okolo neho je tu len kvôli nemu ... stretáva sa s prvými problémami ... škola, kamaráti, dospievanie ... prvá a ďalšie lásky ... prvé naozaj negatívne skúsenosti so životom, dotyky poznania ... skutočná zamilovanosť, partnerstvo, svadba ... prvé dieťa ... prvý naozajstný strach o život a potreby niekoho, kto je na nás odkázaný ... premietnutia v hlave, čo všetko sa môže stať (samozrejme, to zlé) ... nie je to prirodzené, že človek "dospieva do strachu" a že optimista v dvadsiatke je niekým úplne iným, než ten istý človek v sedemdesiatke (samozrejme, myslím ten vnútorný vývoj osobnosti)???
Nuž... dopracovala som sa konečne k dielu
čiernovlasá, som ťa len skúšal... :)