Banda kolegov okolo mňa pobehuje po špičkách vyhýbajúc sa mi pohľadom a ak ho schválne čas od času zachytím, neverbálne posolstvo zadeľuje len niečo ako zradca. Aj keď, zradca...

 

Keď ich tak pozorujem, nedá mi nespomínať na starý dobrý rasistický vtip o tom, čo si pospevujú Židia, ktorým dal Hitler odrezať päty. Mimochodom starý dobrý vypalovák od božského Káju: „Já budu chodit po špičkách.“ Pre ktorý sa okrem nudy celý deň potulene uchechtávam popod nos meniac tak odsudzujúce pohľady na ustráchané. Ohrozujúc status duševne zdravý a s ním spojenú svojprávnosť.

 

Aj keď, možno z tých pohľadov srší len závisť, že opúšťam prácu ktorú nenávidia snažiac sa žiť svoj sen. Ktorý je možno nesprávny, či pomýlený ako väčšina mojich rozhodnutí a hlášok, ale to ukáže až čas. Navyše, nedávno som si u jednej slečny prečítal citát od Puza: „It’s not personal, it’s business.“

 

A mozog masírovaný poučkami éry neexistujúcich peňazí mi umožnil vymyslieť ďalší, považovaný za vlastný. Ak som ho niekde opozeral, ospravedlňujem sa. Znie: „Ak chceš veľa vyhrať, musíš veľa vsadiť.“

 

Flashback.

 

Tie moje asociácie začínajú byť divné. Bolí ma totiž mozog. Odkedy som u nás na chodbe prepočul rozhovor dvoch pipuliek.

 

A: „Kúpila som si farbu na vlasy.“

B (afektovane): „Jéééj, a kde?“

A (vážne): „V drogérii.“

 

Koniec citátov s vážnymi ksichtami.

 

Toto len tak nerozchodím.