Po dlhom čase na druhej strane barikády....

 

Nestáva sa tak často, aby mal človek možnosť zopakovať si pohľad z druhej strany. Mne sa to dnes podarilo. Po prijatí  na nadstavbové štúdium bol dnešok tým dňom D. Na internete som zistila , že nástup do školy je na 8.00. Nepatrí sa teda meškať, hneď v prvý deň a tak som do budovy zvanej škola dokráčala s päťminútovým predstihom. Vo vestibule sa nás tlačilo relatívne dosť, pomedzi nás chodili pani profesorky a zisťovali, ktorá sme skupina. Našu skupinku odposlali do suterénu...(snáď tam nezostaneme navždy). Hneď, ako sme dorazili do dnes už našej triedy sme pri vchode narazili na kostlivca a vzápätí dokráčala pani profesorka triedna. Inak musím uznať celkom sympatická pani. Učí telocvik a je to aj vidieť.

Presne o ôsmej spravila prezenčku s tým, že sa musíme ponáhľať na školský dvor, lebo tam má pani riaditeľka príhovor. A tak sme sa o necelých päť minút snažili vyhrabať zo suterénu a nájsť správne dvere vedúce na školský dvor. Na školskom dvore nastúpená celá škola... tak sme sa zašili čo najďalej, nech tam nekazíme vekový priemer... zrazu si pre nás neznáma osoba berie do rúk mikrofón a vyzýva nás, aby sme prišli bližšie....tak sme kúsok podišli... Po ľavej ruke nastúpený profesorský zbor, pred nami riaditeľka školy a po pravej strane stáli popri nás deti (nedá sa podľa mňa inak pomenovať niekto kto má sladkých 15 a maximálne 19 rokov, oproti mne a našej novovytvorenej skupine sú to deti). A medzi tým všetkým my.

Príhovor bol dostatočne dlhý, pani riaditeľka spomenula školské reformy a to, že je to experiment o ktorom nikto nič nevie...(súhlasím, väčšina z nás čo robíme v školstve je na tom rovnako), spomenula úspechy i to, aké ťažké je v dnešnej dobe bojovať o prežitie. Zháňať prachy, bojovať o počet detí, hľadať východisko aj tam, kde je každému jasné, že východisko neexistuje. Hľadieť dopredu a snažiť sa niekoho vychovať. Poskytnúť mu vzdelanie a víziu do budúcnosti.... Medzi príhovorom sa nálada jednotlivých skupiniek značne vylepšovala a občas sa objavili aj výbuchy smiechu ( myslím, že to bolo pri pasáži o zrekonštruovaných toaletách, vynovených učebniach a o nefalšovaní ospravedlneniek..). Po zhruba dvadsaťminútovom príhovore sme pani riaditeľke zatlieskali a dostali sme rozchod do svojich tried. Nás päť najstarších sa vrhlo na direktorku s tým, že čo a ako naše individuálne plány  ( z niečoho žiť musím, aj keď slovo žiť nevystihuje moju finančnú situáciu v školstve ... ). Asi po  desaťminútovej debate sme sa dozvedeli, že si riaditeľka ešte necháva čas do piatka ale aj v prípade, že nám individuálny plán podpíše, čakajú nás krušné časy....musíme totiž povinne odchodiť 90% praxe v nemocniciach. Ok, tak uvidíme v piatok.

Triedna videla, že debata sa končí a tak zavelila niečo na spôsob - ide sa do triedy... tak sme sa tam teda zložili a začali opäť raz počúvať... prečítali sme si vnútorný poriadok školy... od dnešného dňa vieme, že si máme nosiť papučky s nie čiernou podrážkou a prezúvať sa v šatni číslo dvanásť, že nemôžeme fajčiť a už vôbec nie pred hlavným vchodom, že piť alkohol je zakázané, rovnako, ako mobilné telefóny. Ak budeme meškať, sme povinný doniesť ospravedlnenku – pozor nie s falošným podpisom !!! Ak sa chceme poistiť treba doniesť....., treba zaplatiť..... , treba sa nechať zaočkovať.... , treba chodiť čistí a upravení....treba.... do toho sa zdvihla ruka a opýtala sa, či si treba nosiť aj zastrúhané farebné ceruzky.... jasné, treba. Pani profesorka, chcem sa opýtať, kde je tu WC?  Krátke zamyslenie a povzdych... asi by sme sa mali prejsť po budove...

Tak to sa chystáme robiť asi zajtra. Ak sa mi podarí zhodnotiť tento prvý deň na novej škole, bolo to fajn. Na druhej strane barikády mi bolo tak inak...človek nerozprával...počúval. Nevysvetľoval, nechal si vysvetliť. Netíšil ostatných, ale bavil sa s nimi. Bavil a medzi tým rozmýšľal nad tým, ako stihnúť ešte prácu, ako skombinovať štúdium a zamestnanie. Človek rozmýšľal nad tým, koľko snahy musí vynaložiť na dosiahnutie svojho cieľa, koľko pravdy sa skrýva v slovách, ktoré čítala riaditeľka v príhovore... koľko to je odriekania, driny, ale aj radosti z úspechu...

 

PS. Musím už končiť, nemám ešte zastrúhané ceruzky a ani papučky... a potrebujem dobrovoľníka na rodičovské združenie....