Určite každý z nás pozná chvíle, keď sa nám naozaj nič nechce robiť. Nie že by sme nič nemali na práci, ale tá práca je pre nás taká príšerná, že už len pomyslenie, že by sme sa do toho mali pustiť, nás dokáže odradiť od začatia...

Mne sa to stáva skoro neustále a väčšinou to súvisí s úlohami do školy. Jasné, možno to nie je také zlé - čo neskôr aj väčšinou zisťujem - ale ešte predtým musím premôcť samú seba a pustiť sa do toho. A to je niekedy ako bojovať s celou armádou. Pretože čo v skutočnosti robíme, keď sa nám nechce pustiť do niečoho, čo by sme mali naozaj spraviť? Robíme všetko ostatné. Čím je práca horšia, tým dlhšie ju odkladáme. Mala by som sa ísť učiť nemčinu, "nie, až za chvíľu" hovorím si. Veď času je ešte dosť. Radšej sa pozriem na facebook, čo je nové. Radšej prejdem desaťkrát hore-dole nové príspevky, aj keď tam väčšinou vidím to isté. Ale to nevadí, pretože aj to je zaujímavejšie, než celá nemčina. "Hm, už by som mala začať, je skoro päť. Nie, som ešte unavená, tak si ľahnem a pozriem si aspoň jednu časť zo svojho obľúbeného seriálu." Keďže to pozerám na internete, ľahko sa stane, že z jednej časti sa stanú dve, tri, päť, šesť dielov, až kým nezistím, že je sedem a ja by som sa vážne mala vrhnúť na knihy. Tajomný hlas v mojej hlave mi však stále hovorí, že mám dostatok času. "Zajtra idem odpovedať, ale veď to nevadí, nejako to dám. Alebo môžem vstať skôr ráno a pozriem si to." Samozrejme. Ak ho poslúchnem. väčšinou sa stane, že do konca toho dňa naozaj už nič nespravím. Miesto toho idem ešte raz na facebook pozrieť sa, kto je prihlásený. Zájdem aj na pokec a pustím si pár pesničiek. V zúfalstve sa vrhám už aj do cvičenia a upratovania svojej izby, pretože všetko je lepšie, než sa učiť nemčinu. Možno to mám zakódované vo svojej krvi, že ja a nemčina sme odveký rivali. Avšak tej odpovedi sa nevyhnem, to si veľmi dobre uvedomujem, ale nechám to na ráno, poviem si. A tak idem spať o polnoci unudená k smrti ale s pocitom, že aj zajtra je čas. Avšak často sa stáva, že budík nehrá s vami a vy proste zaspíte. Vzniká panika, stres, ale stále si myslíte, že máte čas pozrieť si to ešte cez prestávku pred hodinou. Avšak komu pomohla päť minútová prestávka, aby do svojej hlavy dostal aspoň pár informácii z predmetu, ktorý najviac na škole nenávidí a to už od tretieho ročníka na základnej škole? Možno taký ľudia existujú, ale ja taká rozhodne nie som. A preto, keď sa počítač vzbúril a už mi nechce prehrať žiadne časti seriálu, pesničky mi lezú na nervy, facebook ma prestal baviť a som unavená, o desiatej večer sa začínam učiť nemčinu na zajtrajšiu odpoveď.

Avšak neberiem to ako víťazstvo. Aj tak pri nej nevydržím dlho, a môj budík bude nastavený už na štvrtú, aby som do svojej makovice ešte niečo dostala. Potom to istí autobus a tá päť minútová prestávka. Stres je mojou zbraňou a zároveň mojím najväčším nepriateľom... Takto to dopadne, keď sa vám proste nechce...