Učila som sa týždeň, prebdela noci, a aj keď bol čas na spánok, nedarilo sa mi spať, oddychovať. Prišli na mňa depresívne stavy, úplná katastrofa. A dnes... ach viete že sa mi v tom nechce vŕtať? Pointa je tá, že sa cítim ako najväčší pokrytec, lenivec a najmä ako bezcharakterný človek. Taká definícia samej seba sa mi nepáči, ale dedukciou som prišla k tomuto záveru. Aj svetlý bod, na ktorý som sa tešila po skúškach sa rozplynul behom jednej SMS. Moja nálada klesla pod mrazu. Napadol ma nihilizmus. Absolútny. nemám cieľ, nemám chuť robiť niečo pre seba, nemám chuť na nič. Chcem len zaspať a nezobudiť sa... takto sa mi ten svet nepáči.

Ja, čo som taký zastánca pozitívneho myslenia, odľahčovania problémov, vyrovnávania sa s nimi a jedno s druhým. Vždy radím ostatným ako z problémov von, ako sa s nimi vyrovnať, vysporiadať "urobiť bublinu a odfúknuť ju". Akonáhle však nejaký negatívny pociť sadne na mňa... alebo sa negatívna myšlienka čo i len obtrie o moje vedomie.. som v tom. Neviem si sama pomôcť. To čo radím ostatným, neviem aplikovať na seba. A dokonca si občas myslím, že moje pocity sú diametrálne odlišné od problémov iných, že na moje pocity ani nie sú aplikovateľné bežné rady. Som natoľko iná. Nie lepšia, krajšia, hlbšia... ale iná.

Každopádne toto nie je to, čo som dnes chcela cítiť. Plánovala som úžasný povznesený odľahčený pohľad na seba, vzťahy, svet na všetko! Mala som sa tešiť. Neteším sa. Niekto mi k tomu chýba- môj svetlý bod.