Mám v rukách zvláštnu publikáciu zjednocujúcu články zároveň rôznorodé i podobné. Zbierku poznámok a krátkych esejí o japonskej kultúre. Nie je to ani náučná literatúra o japonskej literatúre ani zábavné kauzérie tematicky súvisiace. Je to prosto niekoľko subjektívnych kritických postrehov japonistu o japonských kultúrnych vplyvoch, dielach a ich prepracovaniach v západnom štýle. Sem tam sa mi ocitli v site ojedinelé nugety v podobe dát z japonskej filozofie a literatúry preložené do romadži, čo som kvitovala.

Niektoré texty ukazujú najtemnejšie hĺbky japonského naturelu, nielen čaro jeho šerosvitu , v ktorých vajatajú smrteľné vášne v ošiali samurajskej tradície. Špeciálne článok o spisovateľovi Jukio Mišimovi dosahuje deathmetalovú temnotu a slabším povahám môže spôsobiť ujmu na duši.

Črta o spisovateľovi Jasunarim Kawabatovi, prvom držiteľovi Nobelovej ceny v japonskej literatúre, patrí do tej istej kategórie, i keď tento dobrotivý a povznesený pán sa nepobral na onen svet takým spektakulárnym spôsobom ako jeho samurajský kolega - priateľ Jukio Mišima. Tradícia seppuky nie je mojou obľúbenou témou a konštatujem, že tieto článočky pána Límana som si nevychutnala. No i tu som vyťažila aspoň čosi nové: zistila som, že harakiri nie je japonský názov pre samovraždu samuraja ale slovo vymyslené západnou civilizáciou.

Na druhej strane sa japonológ venuje i takej podradnej kauze ako je román a film Memoirs of a geisha. V pôvodnej verzii, ktorá bola prameňom základného príbehu, sa jednalo o memoáre skutočnej gejše prerozprávané západným autorom Arthurom Goldenom do podoby relaxačného ženského románu. Prekvapujúci happy end vo filme všetko posunul tam, kde väčšina filmu nechcela zotrvať, teda do ľahkého žánru. Pán Líman rozvinul svoje znalosti japonských reálií do bojovej frontovej línie a nenechal na filme režiséra Shyamalana veľa stavebného materiálu.

Film som zhliadla i ja a napadlo mi, že v príbehu gejše by mohlo ísť o akúsi hru na tajomného dobrodincu, ktorý sa v závere filmu vyjaví ako zaľúbenec a všetko skončí fajnsky. Režisér to ale odignoroval, napätie sa celkom vytratilo a moment prekvapenia na konci nebol momentom prekvapenia.

Chyba nastala zrejme v preberaní výsostne japonského príbehu jedným západným tvorcom od druhého...a nešťastné stvárnenie tak dosiahlo intenzitu trikrát vylúhovaného čaju. Pán Líman kritizuje neznalosť scenáristu o zvyklostiach života gejše v uzavretom obydlí a spoločenstve. V základnom príbehu však išlo práve o to: akcent na tajomnosť bol daný práve chybou, ktorú by si japonský čitateľ všimol hneď: to, že gejša mala od detstva patróna a nevedela, kto to je, hoci gejše obvykle poznajú svojich dobrodincov a žijú s nimi. No v prípade našej mladučkej elévky to tak akosi nebolo a dej sa sústredil na rivalitu v uzavretom „babinci" kurtizán a gejší. Tiež, ani dejový zlom vypuknutia druhej svetovej vojny, kedy sa starý svet tradícií zrútil, patróna a gejšu odtrhol od seba, neznamenal vystupňovanie napätia, lebo nebola motivácia, prečo tŕpnuť, keď divák netušil, že mladá gejša potajomky myslieva práve na Neho, patróna...

Všetky kľúčové body napätia boli takto zlikvidované a neúspech dovŕšila i ignorácia opisu tradícií a drobných detailov životného štýlu, čo by upriamilo pozornosť na tie dôležité momenty. Takto však  divák nemal prečo pochopiť, v čom spočíva pointa príbehu, ktorá sa jediná zachovala na konci filmu. Nejaponský divák nevníma jemné nuansy, ak sa patrične nezvýraznia, čo sa vo filme opomenulo. Bola som dezorientovaná z celého filmu, lebo som nevedela prísť na to, čo bolo základnou premisou diela.

Preto sa mi Gejša ocitla v kategórii, kam patria i tie slabšie kúsky Hedwigy Courths-Mahlerovej. Pominuteľný svet pôvabu a vytríbeného modus vivendi tak nedostal premyslený psychologický rámec. Škoda.

Inou šálkou zeleného čaju je kapitolka o japonizme a jeho nadšenom tvorcovi Juliusovi Zeyerovi. Český spisovateľ v koži fanúšika japonského umenia nie je až takou veľkou zvláštnosťou, no Julius Zeyer a jeho „žaponský" román „Gompači a Komurasaki" sú ozvláštňujúcou udalosťou v českej literatúre.

Zeyer sa snažil zosúladiť japonský a český spôsob myslenia a cítenia, z čoho vzišiel nakoniec „žaponský" štýl. Antonín Líman sa podujal posúdiť, čo je v románe pochopené a nepochopené v oblasti autentičnosti japonských reálií a myslenia. Detailný popis deja mi pomohol urobiť si obraz o mne neznámom autorovi Zeyerovi i to, o čo sa usiloval jeho recenzent Líman. Príbeh gejše Komurasaki a samuraja Gompačiho sa tu stáva skúšobným kameňom Zeyerových vedomostí o „veciach japonských" aj o veciach jeho vlastnej duše a pôvodu. Vďaka podaniu pána Límana a jeho analýze som pocítila zvedavosť a chuť prečítať si tento ojedinelý kúsok v štýle japonizmu, ktorý mi v českej literatúre doteraz unikal.

Zbierka kritík a recenzií Kouzlo šerosvitu je napriek opisu temných stránok „seppuky" obohacujúcim prameňom informácií o umení Japonska, ktoré sa stáva zároveň objasňujúcim náhľadom do mentality a temperamentu tých, ktorí ho tvorili. Odhaľuje niektoré špeciality japonskej povahy, napríklad tzv. melancholický entuziazmus, ako ho nazval český kritik a maliar Miloš Jiránek v roku 1901, ktorý sa temer presne kryje s japonským termínom „mono no aware". Je to spôsob cítenia a vyjadrovania, ktorý možno pobadať v divadle „nó" či  v obrázkoch manga,  všeobecne v celom umení. Mono no aware sa prekladá ako „pátos vecí" a na Stredoeurópana pôsobí táto senzitivita, priamo povedané, prehnane pateticky.

No Japonec pokladá za dôležité vniesť do umenia jeho typický životný pocit -  smútok nad dočasnosťou osudu. Na tento fenomén robil Antonín Líman narážku práve v kapitolke o Juliusovi Zeyerovi, ktorý sa takisto nerozpakoval použiť spôsob „mono no aware" vo svojom „žaponskom románe".

V knižke je celkovo sedemnásť recenzií a kritík, všetky tu nerozoberám, lebo som ich ešte neprežula a nezaujala názor, no zásadný dojem mám ten, že ak sa chce niekto dozvedieť čosi o japonskej kultúre, tu má šancu.