Kam sa stratil dúhový oheň šťastia?

Bola jedna krajina, v ktorej sa žilo veľmi ťažko. Veľa sa tam kradlo, prepadávalo, ba dokonca i vraždilo. Kedysi však horel v tej zemi oheň šťastia a hral dúhovými farbami. Kto si ním pripálil sviecu, priniesol radosť všade, kam padlo jej svetlo, a kto si ním zakúril v kachliach, mal doma teplo, pohodu a pokoj. Lenže dúhový oheň jedného dňa vyhasol a odvtedy bolo stále horšie a horšie.

Keď už bol život skoro na nevydržanie, navštívil kráľ jednu starú vidiacu ženu a viedol s ňou tento tajný rozhovor:
"Vidiaca, už si jednoducho neviem rady. Ty si prešibaná ako líška. Nevieš pomôcť našej smutnej krajine?"

Vidiaca prižmúrila úzke staré oči: "A dovolíš mi klamať, kráľu?"

"Pre dobro krajiny ti dovolím všetko," odpovedal kráľ. Vidiaca teda privolila, a keď predstúpila pred ľud, predniesla túto divnú reč:

"Ľudia, oheň šťastia zhasol, ale zostala z neho jedna iskrička. Jeden z vás ju nosí v sebe. Sám o nej nevie, avšak keď ju bude hľadať, nájde ju. Potom sa Oheň šťastia znova rozhorí. Nepoviem vám, či je to muž alebo žena, starec alebo dieťa. Ale pozor! Ak si ten človek bude čo i len trochu zúfať, iskra zhasne a potom nám beda; šťastie nás opustí navždy."

Všetci boli ohromení. Od tej chvíle o tom stále premýšľali. Každý túžil vedieť, koho mala vidiaca na mysli.

A stalo sa, že žiarlivý muž chystal vraždu. Už stál s nožom nad svojim spiacim sokom, keď ho náhle prepadla zvláštna myšlienka:
"Čo keď práve on má v sebe tú iskru? Mohla by zhasnúť a potom nám beda. Radšej ho nechám žiť."

A iného zasa tak hrozne mrzel život, že už strkal hlavu do slučky, ale v poslednej chvíli si povedal: "A čo ak tie slová patrili mne?
Nesmiem si tak zúfať! Ktovie, možno mám v sebe tú iskru práve ja."

Ďalší chcel vyhnať suseda z domu, iný už dvíhal palicu, aby zmlátil dieťa, lupič číhal na nočného chodca...
A všetkým nakoniec zadržala ruku rovnaká myšlienka: Čo keby to bol náhodou on?

Od tej doby sa život v krajine zmenil. Ľudia sa k sebe chovali slušne, aby nezahasili dúhovú iskru. Do krajiny sa konečne vrátila radosť. Vtedy kráľ navštívil vidiacu znova a viedol s ňou zasa tajný rozhovor:

"Vďaka, vymyslela si to skvele. Škoda len, že si klamala, a onen jeden človek, čo má v sebe iskru šťastia, tu vôbec nie je."

Vidiaca prižmúrila úzke staré oči a povedala: "To vieš, kráľu, musela som trochu klamať. Jeden taký človek tu naozaj nie je.
Tú iskru má v sebe totiž každý. Ale to som predsa nemohla ľuďom povedať! Či by mi niekto uveril?"