tak už to je.. len 6 rokov po rozchode.. príde mi to, ako by to bolo včera..

presne si pamätám ten moment.. neviem prečo.. neviem, bolo veľa takých chvíľ, no túto si pamätám tak úplne jasne.. šla som domov zo školy... parkom popred gympeľ.. bolo to asi deň po tom, čo mi miro povedal, že ma ľúbi.. chcel, aby som mu to povedala tiež, no ja som nemohla.. lebo som nevedela, čo cítim.. a tak som šla tým parkom rozmýšľajúc, či ho mám natoľko rada, aby som mu mohla povedať, že ho ľúbim.. a pri tej úvahe, mi zišlo na um, že jediný chlap, ktorého s určitosťou ľúbim a vždy budem ľúbiť, je môj tato... lebo chlapi ešte prídu a odídu (tak v tom som mala pravdu :)), ale len on ostane pri mne navždy.. v dobrom i zlom..

a v tom som sa tak strašne splietla..

odišiel do Dokonalova, kde si žije svoj dokonalý život, s dokonalou pani učiteľkou a jej dokonalým synom.. ďaleko prvá som ho šla navštíviť, aj s mojim mirom, tam som prišla o panenstvo, v ich dokonalom dome.. ale nebolo to dokonalé, bola to chyba.. ako celý vzťah s mirom.. ako to, že odišiel..

ono to nechce odvahu, opustiť rodinu, pre teplo dokonalého krbu.. kde sa o neho starajú, prebudia ho, kde mu dajú pocítiť, že znova žije.. znovu nájde sám seba, alebo možno toho, kým nikdy nebol, ale teraz môže byť, no a páči sa mu to viac, ako to staré ja, ktoré vlastne umieralo.. nie, to nechce odvahu...

odvahou by bolo vstať a povedať - Nie som šťastný.. Skúsme to vyriešiť.. spolu.. veď sme rodina..

"sme tu predsa všetci dospelí ľudia.."

ono to ale ľuďom často nedôjde.. chyba je v komunikácii.. a ja mám strach, že som presne taká ako on.. možno aj horšia..