Večer keď som pozerala nejaký stupídny program v televízii, ktorý nemal konca, mi pípla správa. Potešila som sa, že kto mi takto neskoro večer píše. Kamarátky isto dávno zaľahli. Možno mobilný operátor. Málo pravdepodobné. Kliknem na displej. Nová správa. Martin... čítam. Prekvapene zdvihnem obočie. Čo chce? Veď sme sa rozišli. Na jednu jedinú sekundu mi napadlo, že možno sa chce so mnou stretnúť. Somarina. Tak som ju trochu nedočkavo otvorila.

Obsah textu ma zaskočil. Zarazil. A neskutočne naštval! Chvíľu som naň len nemo civela. Bez pohybu. Možno som zatajila aj dych. Rodičia si to všimli. „Kto ti píše takto večer?“

Bez reakcie.  Ty uboha ... nevimislaj  si ze... Nemusíte vedieť celý obsah správy. Dávam vám priestor na domyslenie.

To že je to idiot som vedela, to ma veľmi netrápilo. Aj keď samozrejme trochu ranilo. Tá gramatická chyba bola úbohá. Celé to bolo pod moju úroveň. Nestálo to za odpísanie, a vôbec nie za trápenie.

      Čo ma z toho najviac zarmútilo, neboli jeho slová, ale to, že sa to k nemu nejako dostalo. Nemôžem zaručiť čo všetko som o ňom povedala, keď som bola drinken.  Ale zaručene viem, že niekto z našej ELITNEJ triedy, mu čosi povedal. Odporné klebety! Ženy nedokážu zavrieť tú svoju hubu! Kto bol taká sviňa a natáral mu kadejaké sprostosti? Teda iba pravdu som o ňom hovorila. Išlo mu iba o to jedno. Ale nečakala som, že sa takéto informácie dostanú z chaty von. Až k adresátovi.

  Unavená som si radšej išla ľahnúť. Trochu nešťastná. Z toho, akých ľudí mám okolo seba. Aj keď sa tvária ako priatelia, bez mihnutia oka vám dajú ranu rovno pod pás.