"Keď si dnes pri jasličkách budeš niečo priať, čokoľvek, tak sa ti to splní," povedala, ťažko sa usmiala a odišla. Pozrela som sa do spätného zrkadla, aby som ju ešte videla. Otočila sa za mnou a svojimi hnedými očami mi prezradila to svoje želanie. Nikdy nemyslela na seba, vždy jej išlo v prvom rade o ostatných. Ak existuje nebo, tak ona tam má už dávno pripravené čestné miesto. A ak neexistuje, kvôli nej ho určite zriadia.

Všetky ostatné už dávno vyschli, len jedna ostala. A aj tá po dlhej dobe padá a ani sama nevie prečo. Ani ja neviem. Utieram si líce a zahľadím sa von oknom. Všetko je dnes akési iné. Dojemné a zvláštne pokojné. Možno posledné..