Je piatok poobede. Krásne slnečno. Mesto plné áut.

Parkoviská v centre beznádejne plné.

Vodiči krúžia v snahe nájsť voľné miesto , ako supy vetriace zdochlinu. 

Jedným zo supov som aj ja.

Vrhám sa na zdochlinu v podobe uvolneného miesta na parkovisku.

Vivat.

Teraz ešte tak nájsť chlapíka s parkovacími lístkami.

Je piatok poobede, slnečno, sedí niekde na pive.

Vyberiem sa k tušenému a veľmi vzdialenému automatu na parkovacie lístky.

Vhadzujem doň z vrecka vylovenú desaťkorunu.

Jej krátka dráha končí neďaleko ústia.

Málo na to, aby na displeji vylúdila zmenu, veľa na to, aby som si ju mohol vziať späť.

Najdúc na zemi pohodenú sponku, šprtám sa v otvore so zaseknutou mincou a slnko nad Košicami sa usmieva o niečo menej.

Nič.

Mincu som elegantne a definitívne dopravil na miesto, kde len zavadzia.

Dve rýchle rany päsťou automat akurát pobavili. Mňa už menej.

Bočné nakopnutie s vnútorným falšom bolo síce efektné, no neúčinné. 

Tri zúfalé buchnáty dopadli na plechového zlodeja celkom zbytočne, akurát pobavili neďaleko stojaceho vodiča.

 "Ser na to. Nevidziš, že je pohubeny. Ja tyž do ňoho narucal a nič. Vitaj v Košicoch !", kričal na mňa síce podráždený pokazeným automatom, ale pobavený mojimi zúfalými inzultáciami držgrošského automatu.

Keď sa mi hnevom zakalený zrak vyčistil, udrel mi do očí posledný srandovný kúsok boxovacieho automatu a význam dostal aj dovetok  kričaný pobaveným vodičom.

Z displeja sa na mňa výsmešne usmieval nápis :

 "VITAJTE V KOŠICIACH"