Bola som taká plná optimizmu až sa mi nechcelo ráno vstať z postele. Ani meškanie na prvú hodinu mi nezmietlo úsmev z tváre. Dnes bude ďalší krásny deň, lebo budem s Michalom. Zas. Nevieme sa seba nabažiť. Ale také začiatky bývajú. Hoci sme to spolu ťahali už viac než mesiac, čo na mňa je už celkom úctyhodný výkon, ťahalo nás to k sebe čoraz viac a viac.

 Po menších nákupoch v meste a kávičke na terase sa čas nášho stretnutie približoval. A moje srdce tĺklo každou ubehnutou minútou rýchlejšie. Nevedela som sa ho dočkať. Takže takéto to je keď ste zamilovaní? Nepoznala som to, a to som predtým mala niekoľko chalanov. So žiadnym to nebolo až takéto. Žeby bol Michal konečne ten pravý?

 Sním som bola šťastná. Rozumeli sme si aj bez slov. Stačilo si pozrieť navzájom do očí a obaja sme vedeli na čo práve myslíme. Spriaznená duša sa tomu hovorí? Vždy som si vychutnávala jeho blízkosť, srdečnosť, pozornosť a lásku ktorú mi prejavoval.

    Až dokým sa neprejavil aj trošku inak. Egoizmom. Ale začalo to postupne a nevinne. Večer keď ma zobral do zafajčeného podniku kde ma z dymu štípali oči a žiadala som ho aby sme odišli nebral na mňa ohľad, lebo práve v televízii futbalový prenos ktorý musel vidieť. Aj ja mám rada futbal ale mohli sme ho pozerať u neho doma a nie v tejto zatuchnutej, zastrčenej krčme na konci sveta. Počas polčasov mi vôbec nevenoval pozornosť, ale to som ešte chápala. Fandil svojmu tímu a nadával so zvyškom osadenstva keď hráči premárnili gólovú šancu. Ja som tam bola asi navyše. Tak načo ma tam bral? Chlapi nevedia robiť viacero vecí naraz takže ešte komunikovať so mnou bolo očividne  nad jeho sily. Však keď zápas skončí bude dobre. Ale...

   Možno bol len mrzutý z toho že jeho tím prehral ale stále sa správal akoby som tam ani nebola. Dopil svoje nealkoholické pivo keďže ma ešte musel zaviezť domov, prudko bez toho aby niečo povedal sa zdvihol a pobral sa na odchod. Pri dverách sa otočil a nahnevaným tónom s chladným pohľadom ktorý som u neho ešte nevidela na mňa zrúkol: „Ideš alebo ťa tu nechám?“ Zahryzla som do pery aby som mu niečo nepekné neodvetila, ale boli sme v nejakej neznámej dedine odkiaľ by som sa nevedela dostať domov, tobôž nie takto neskoro v noci. Rýchlo som sa obliekla bez toho aby som dopila svoju minerálku hodila nejaké eurá na stôl dúfajúc že to bude stačiť a vypadla konečne z tejto diery.

„Videla si tie šance? A ten debil prestrelil! Ja byť na jeho mieste...“ rozčúlenie ho očividne ešte neprešlo. Nemal stávkovať na výhru. Risk je zisk. Ale načo do toho pchať peniaze. Nekomentovala som to iba som nasadla do auta a zvýšila hlasitosť rádia nech ho nemusím počúvať.

„Musí to tak hučať keď sa rozprávame?“ skríkol a stlmil to na minimum. Nechápavo som na neho pozrela. Prešli sme tak už niekoľko kilometrov a až teraz mu to začalo prekážať. A iba on čosi hovoril.

„Tak teraz sa chceš rozprávať? Teraz ti to už vyhovuje? Už mi venuješ zrazu pozornosť?“ vzbúrila som sa zatínajúc zuby. Nechcela som sa rozčúliť ale jeho chovanie bolo nepochopiteľné.

„Čo ti prekáža? Môžeš byť spokojná že má máš. Vozím ťa všade ako kráľovnú. Máš VŠETKO čo len chceš.“

„Ja chcem len TEBA.“ Nepotrebujem aby si ma vyvážal, aby si mi kupoval drahé veci, bral do rôznych podnikov a všetko mi platil! Chcem len tvoju pozornosť a dneska si ma úplne ignoroval.“ Dívajúc sa na ubiehajúcu cestu som čakala aspoň nejaké ospravedlnenie. Ale žiadne neprichádzalo.

„Mohol som vyhrať pekný balík peňazí a investovať ho do výbavy auta. Nabudúce stavím inak a dobre si to premyslím.“ Takže jeho monológ pokračoval bez toho aby reagoval na moje slová. Akoby som nič nebola povedala. Akoby som bola vzduch.

    Myšlienkami bol inde. Pri JEHO peniazoch, JEHO aute, JEHO prehratom zápase. Ja som bola tiež JEHO. Ale dnes nepodstatná. A to ma rozčuľovalo. Doteraz všetko klapalo. Nezvýšili sme na seba hlas. Neboli sme protivný, otrávený z rečí toho druhého. Nepanovalo medzi nami dusno a ukrivdené ticho.  

 Bez slov ma odviezol domov. Chcela som prelomiť mlčanie a urovnať to, ale pri pohľade na jeho tvár a oči ktoré boli chladné a vzdialené ďaleko od prítomnosti som len silno tresla dverami nech ho ten náraz preberie z tranzu myšlienok na seba a svoje nešťastie. Asi nepomohlo.