Nie je zvláštnosťou, že sú veci, ľudia a situácie, ktoré vedľa seba existujú, vzájomne sa priamo neovplyvňujú, ale vo finále sú pôvodcom zrodu niečoho nového. Asi tak nejako by som charakterizoval dnešné stretnutie Štvrtého druhu. Na rozdiel od Blízkeho stretnutia tretieho druhu, je tento poznačený ľudskosťou.

Prvá hlavná postava príbehu - Leopold Arje Friedman. Narodil sa 30. januára v Prešove v roku 1918. O 25 rokov bol v ten istý deň za ríšskeho kancelára menovaný Adolf Hitler. Prečo to spomínam? Pretože osud spisovateľa a dramatika Leopolda Laholu je úzko spätý s Leopoldom Friedmanom. Bol to ten istý človek, ten istý spisovateľ a ten istý žid, ktorého jeho árijský pôvod poznačil v xenofóbnej, kapitalisticko-komunistickej Európe natoľko, že v roku 1949 odišiel do Izraela, kde mal to šťastie, že mohol režírovať a písať scenáre. O to menej šťastia malo Slovensko, ktoré účastníka bojov pri Telgárte, vojnového spravodajcu a redaktora stratilo a zatratilo. Osobnosť rovnajúca sa Karvašovým rozmerom však zanechala niečo, čo je aj v dnešnej dobe supermarketov a oskarových megafilmov vzorom pre nastupujúcu mladú generáciu umelcov.

Vedľajšie postavy príbehu – režisér Patrik Lančarič, dramaturg Peter Pavlac a herec Marko Igonda. Čo majú spoločné s hlavnou postavou príbehu Leopoldom Friedmanom? Takmer nič. Narodili sa s inou generáciou, nezažili vojnu a nemuseli emigrovať, pretože sa v Európe niečo zlomilo.

Spoločné znaky postáv – Lahola, Lančarič, Pavlac a Igonda spoločne vyrozprávali príbeh s názvom ROZHOVOR S NEPRIATEĽOM. Pre spomenuté postavy to znamenalo, že nová, nastupujúca generácia filmových tvorcov v spomínanom triumviráte Lančarič-Pavlec-Igonda si vo svojom filmovom debute vybrali rokmi zaprášenú tému o Slovenskom národnom povstaní a druhej svetovej vojne. Laholova novela Rozhovor s nepriateľom z výberu poviedok Posledná vec je tým posledným, čo by som považoval za predlohu hraného filmu. Dej neexistuje. Je len situácia, kde sa stretnú postavy drámy. Sartrovská hraničná situácia je priestorom, kde filmári postupne rozbaľujú základnú otázku morálky. Hodnota života. Nejde o definíciu víťaza vojny, či porazeného. Hrdinu, či zbabelca. Priateľa a nepriateľa. Jediným meritom vecí je ľudskosť. Sám autor hovorí o štvrtom rozmere života. Ten prirovnáva k rozhovoru. Myslím si, že je to viac, viac ako sám vynálezca tohto rozmeru vyjadril. Je to práve ľudskosť, ktorou sa meria hodnota života a tá je rovnaká pre víťaza aj porazeného.

Reč filmu je ako horľavá látka. Pri nesprávnom použití zhorí priamo v rukách. Nezostane z nej nič. Tak ako v hudobnom videoklipe, kde po troch minútach obrázkov a strihov v tebe doznieva iba rytmus. V diele mladých tvorcov sa rozprávalo cez film s úctou a pozornosťou. Dnes vám asi mená ako kameraman Kelíšek, strihač Čechovič, hudobný skladateľ Martinka asi veľa nepovedia. Mne toho počas stodvadsiatich minút stihli porozprávať veľa. Ak by som mal použiť jediný výraz na ich spôsob vyjadrovania, použil by som slovo úprimnosť. Tá sprevádzala každú sekvenciu filmového príbehu, kde hlavnou postavou nebol partizán, nemecký vojak, či partizánsky komisár ale myšlienky. Nekonečný prúd úvah o individuálnej zodpovednosti za vlastný čin. A nebol to len čin popravy, zastrelenia, či vraždy, ale aj čin umelecký, poctivý a nezištný. To nezištný by som podčiarkol už aj preto, lebo Ministerstvo kultúry nedalo na projekt ani deravý groš. A možno aj vďaka tomu sa všetky hlavné postavy  dnes stretli pri jednej jedinej téme – dobrý slovenský film.

 

Ľubo Belák, 8.3.2007