Kráčal som sprevádzajúc jednu mladú dievčinu a cestou sme prišli k  dverám do pekla. Žiadna horiaca brána. Obyčajné dvere. Tmavá farba, ktorá aj tak v tunely splýva a nájsť ich viem iba ja.

Keď sme k nim prišli, opýtala sa ma: "Počujem spoza dverí plač detí, to aj deti idú do pekla?"
Usmial som sa: "Nie, existencia človeka v tejto podobe vchádza do pekla."
"Nechápem.", povedala.
"Človek prechádza touto cestou niekoľkokrát počas svojej existencie.", ponapínal som ju viac.
"Tak tomu už vôbec nerozumiem.", povedala nechápavo.
"Peklo, v podobe akej ju poznáš, neexistuje. Kde je najlepšie miesto pre peklo? Kde sa pácha veľa zla a neprávosti? Ešte stále netušíš? Ešte stále nevieš, čím sú tie dvere, za ktorými počuť detský plač?"
"Nie, neviem."
"Vy ľudia ste tak obmedzení svojimi predstavami o živote, že pre nich nevidíte pravdu.", povedal som a pokračoval som ďalej: "Z pekla si práve prišla a kráčaš do neho opäť. Tie dvere do pekla sú lonom matky a tie deti, to sú ľudia odsúdení na to, aby prežili ďalší život svojej existencie v pekle. Teda na mieste, kde si bola doposiaľ. Iba existencie, ktoré v svojich životoch dosiahnu vyššiu esenciu, môžu dosiahnuť takzvané nebo. Aj keď ono je o niečom inom."
"Takže sa opäť narodím?", opýtala sa.
"Áno, narodíš. Možno ako dievča, a možno ako chlapec. To je na tom jedna z najzábavnejších vecí.", povedal som.
"Takže sa narodím v tom istom roku, ako som zomrela?", pokračovala v otázkach.
"To by bolo jednoduché. Vy ľudia máte pocit, že čas je niečo, čo pokračuje. Ale to čo nazývate časom, bolo stvorené tak, že ktokoľvek sa môže narodiť v čase späť a žiť v úplne inom paralelnom svete. Paralelné svety majú rovnaké pravidlá a čím sa neskôr narodíš, tým lepšie okolie si nájdeš. Je na tvojej existencii, či pokročíš ďalej, alebo sa vrátiš v pseudočase späť. Čudovala by si sa, koľko hlupákov si opakuje cestu hore a dole. Nedokážu sa polepšiť a ak troška, tak iba na chvíľu."
"Keby som to vedela skôr.", povedala.
"A myslíš si, že na tomto mieste si prvýkrát? A že túto odpoveď počuješ prvýkrát tiež?", pozrel som sa do jej očí s úsmevom plným pochopenia.
"Možno to nabudúce bude lepšie.", zvesila hlavu a otvorila dvere.
Z dverí som počul iba detský plač a videl som japonského lekára, ktorý oznamoval rodičom, že sa im narodil syn. "Azda ťa nabudúce budem odprevádzať niekam inam.", pomyslel som si.
"A teraz zabudni na všetko čím si bola, čím si bol, na náš rozhovor.", povedal som cez zatvárajúce sa dvere. Párkrát sa mi stalo, že to niekto nepočul. Ale kto by im už veril...