predchádzajúce






Romanovi sa čosi nezdalo. Táňa síce prišla so širokým úsmevom a malou Ann v kočiari za nimi,ale nejako vycítil,že nie je vo svojej koži. Že je iná,ako keď ju ráno opúšťal. A to ani nevedel povedať,aká vlastne. Nemohol ani len tušiť,čo všetko sa odvtedy zmenilo. Čo všetko Táňu mohlo poznačiť.

Malá Ann sa rozbehla smerom ku pieskovisku a Matej sa pobral za ňou. Ako správny veľký brat začal jej vyklápať pieskové koláčiky. Ann ich s nadšením búrala. Táňa s Romanom ich pozorovali z terasy domu.
- "Stalo sa niečo?" - opýtal sa Roman nemeniac smer pohľadu.
- "Stalo.." - povie Táňa a rovnako sa aj ona díva na hrajúce sa deti. Tvári sa vážne. Roman sa k nej otočí a opýta sa:
- "Povieš mi aj čo?"
Táňa chvíľu mlčí. Potom sa zhlboka nadýchne a vystrelí to zo seba:
- "Bola u nás Jana. Jana Straková. Čašníčka z Bažanta." - povie to pokojne a zmlkne.
Roman mlčí. Nakoniec to nevydrží. Skloní hlavu a priškrteným hlasom neschopný povedať viac dostane zo seba len:
- "A..?"
Táňa vybuchne smiechom. Nedokáže sa už viac pretvarovať. Rozpovie mu,ako prišla, istá si tým,že prekazí to,čo oboch čakalo. Že Táňu dostane do pochybností. Že..Táňa sama nevedela,čo si Jana myslela. Jedno však vedela určite. Nečakala,že ju Táňa vysmeje. Že ju degraduje na obyčajnú chuderu,ktorá zneužíva chlapov v zlom psychickom rozpoložení. Že jej dá takú školu života,akú jej za jej 35 rokov nikto nedal. Jana zahanbená takmer utekala z bytu. Hneď,ako sa za ňou zatvorili dvere, Táňa sa zamyslela nad svojimi pocitmi. Skúmala svoje vnútro a zistila,že tá bolesť,ktorú cítila,keď jej to Roman povedal.. že tam už nie je. Práve naopak. Pocítila pokoj. Konečne pokoj..

Dvaja súrodenci v piesku začudované dvihnú pohľady od pieskových koláčikov. Dívajú sa na dvoch dospelých ľudí,ktorí sa chichocú a naháňajú po záhrade ako deti. Samozrejme,že hra ich prilákala. A tak sa pridali. Záhradou sa ozýval smiech aký ešte nikdy nie. Ani jeden z nich netušil,že ich spoza záclony počúva niekto, kto bol s nimi,ale nebol. Stála tam počúvajúca Mária s úsmevom na perách.

xxxx

Roman naháňal Táňu,ktorá už nevládala. Vzdala sa mu klesnutím do trávy. Roman k nej pribehol a padol vedľa nej. Chytil ju za ruku a takto spolu pozerali do neba. Zrazu z ničoho nič padla otázka.
- "Smiem ťa požiadať o ruku?"
- "Musíš.."
- "Musím?"
- "Musíš.."
Roman sa prevalil nabok a hlavu si podoprel rukou. Díval sa na Táninu šťastím prekypujúcu tvár. A zrazu mu to bolo jasnejšie,než nebo nad hlavou.
- "Ozaj?"
- "Ozaj.."
Roman myslel,že vybuchne. Zovrel ju do objatia a kričal na celú záhradu:
- "Milujem ťa, pani Hanková...Teda..budúca pani Kosorínová...

Na dvoch objímajúcich sa dospelákov padli dva ďalšie telá. A  vysielali nebu aj zemi posolstvá o svojom  šťastí..