Deväť z desiatich priateľov mi povie, že vzťah na diaľku nemá zmysel. Že prítomnosť denného kontaktu s partnerom je nevyhnutná, ale výnimky potvrdzujú pravidlá, a preto sa moja krstná v devätnástich vydala za Nemca s krorým sú dnes už 23 rokov manželia.

Ťahať vzťah na diaľku je beztak komplikované, ale ťahať vzťah na diaľku o ktorom nik z Vášho okolia nemôže vedieť je už úplne na ... A prečo tajnosti? Pretože nepriamo je do toho zatiahnutá Vaša rodina a vy sa ju snažíte chrániť. Ale tým, že šetríte rodinu a okolie dobíjate sám seba. Už nemám sladkých sedemnásť a skrývačky už dávno nie sú moja obľúbená hra. Jednoducho len chcem byť a neriešiť, kto si čo myslí, ako na mňa pozrie a či ma má rád. Tiež nemám rada všetkých a nemôžem to preto vyžadovať od nikoho. Veď o čom by bol svet bez variability, ktorá sa aj tak v poslednej dobe z ľudí vytráca. Nikdy som nemala rada tuctovosť, vždy som chcela byť niečim iná a musela som vyčnievať z radu. Ale túto ,,blbú“ vlastnosť som si preniesla aj do partnerského života. Prvé týždne - mesiace vzťahu, keď máte ružové okuliare a vznášate sa na obláčikoch som vymenila za dlhočizná slohové práce v podaní sms a za čakanie, kedy príde ten deň, že ho vôbec uvidím. Alebo ešte lepšie za príjemné grilovačky v kruhu rodiny, kde sa tvárite, že dotyčnú osobu ledva registrujete... a to ma strašne dobíja. Čakať, dokedy mám čakať? Prečo stále musím čakať ja? Som cieľavedomá a tvrdohlavá osôbka, ktorá nie je zvyknutá sedieť len tak nečinne na mieste a predsa som sa ocitla v situácií, že jediné čo chcem je byť s ním. A sama si kladiem otázku prečo? Stojí mi za to? Má to zmysel?, no pokiaľ to neskúsim odpoveď nebudem poznať.

Neviem prečo to robím, keby išlo o niekoho iného už dávno by som sa na neho vybodla, ale pri ňom robím veci, ktoré zmysel jednoducho nedávajú a chcem ich robiť. Je samozrejmosťou, že nie je môj ,,typ“ košieľkového princa, ktorých som doposial stretávala ale aj napriek tomu, že chodí ako roztomilé zvieratko a v ústach má cigaretu ho chcem. A v citoch asi neexistujú vysvetlenia, prečo to tak je a tak to asi má byť...

A najväčším paradoxom je, že najkrajší darček pre mňa nebude kabelka, či kniha ale to keď ho budem môcť slobodne objať a pobozkať kdekoľvek budem chcieť, taká pre niekoho samozrejmosť bude pre mňa najväčším darčekom...