Vystriedalo sa dve a pol skúškového od momentu, kedy som si naposledy dal tú drinu vysúkať svoje myšlienky von z hlavy, spísať ich, zmazať a znova napísať... Prečo píšem až teraz? A prečo vlastne píšem? Život je skutočne dostatočne pestrá prechádzka aprílovým počasím a námetov bolo mnoho. Ale jedného dňa to predsa musí ísť von. Ako dlho zapovedaná pravda.

Dnes bol výnimočný deň. Pamätám si totiž, ako som pred pár rokmi sledoval seriál o živote gayov Queer as Folk a postavy sa stavali každý po svojom k dlhoročnej tradícií Pride pochodu. Pochodu, ktorý má ukázať, že medzi nehriešnymi dokonalými ľudia žijeme aj my. Ľudia úplne rovnakí. Ľudia úplne rovnakí len s odlišnými právami. Viete si predstaviť ten pocit hanby, ktor zažívali čierni ľudia pri prechádzke po ulici v polovici 20. storočia v Amerike? Aké šťastie máme, že na nás našu menejcennosť nie je ľahké spoznať. Boli by sme rovnako hanení. Veď kto si zastáva homosexuálov, určite homosexuál je. Tak do toho...

Toto som túžil zmeniť. Mal som sen zorganizovať Pride aj na Slovensku. Nedostal som sa k tomu a dnes na Hviezdoslavovom som si uvedomil, že je to tak dobre. Takto by som to nikdy nedokázal pripraviť. Keď som včera v rádiu počul, že sa pochodu majú zúčastniť aj veľvyslanci iných krajín či podobne dôležití ľudia, bol to pekný pocit. Ktosi dôležitý sa za mňa nehanbí!

Môj priateľ nemal záujem "predvádzať sa na JOJke", preto som s jeho účasťou nerátal. Pravdu povediac som veľmi nerátal ani s tou svojou. Jeden kamarát moje nadšenie pri zrode Dúhového Pride-u len cynicky okomentoval. Podľa jeho slov malo ísť o typicky slovenskú demonštráciu, vraj "pár ľudí s megafónom na SNPčku a veľa náckov". Uvedomil som si nebezpečenstvo a začal som sa na Dúhový pochod pozerať trošku inak. Na poslednú chvíľu som napísal SMS aj Alici, ktorá sa ale v časovom strese snaží naučiť na skúšku. Tak som rozmýšľal, že ak náhodou pôjdem, pôjdem sám. Priateľ ale myšlienkou nadšený nebol. O čosi neskôr som z neho aj vytiahol dôvod. Neveril mi v prítomnosti množstva gayov. Cítil som sa urazený, ale má pravdu. Síce mu ublížiť nechcem, stačí nešťastná konštelácia hviezd, zlá nálada, depresie, hádka... Som človek, ktorý neodoláva ľahko.

Neviem veľmi dôvod tej náhlej zmeny môjho názoru, ale zrazu sa ma zmocnil veľmi silný pocit zodpovednosti. Ak na tom námestí nebudem stáť ja, kto potom? Budem sa spoliehať, že to nebude fraška, pretože prídu iní? Som naozaj taký naivný, že si myslím, že prídu tí posratí gayi, ktorí majú byť hrdí? Alebo že prídu aj heterosexuáli? Veď prečo by zo seba robili terč posmechu v rodine, medzi "priateľmi" či kolegami? Prečo by si radšej neotvorili pivo pri televízií ako riešiť zvrátené záujmy nejakej menšiny?

Tak som ráno vstal pár minút pred siedmou, aby som stihol prísť načas do práce. Dal som si dlhú horúcu sprchu a asi o 15 minút unikol padajúcej omietke zo stropu kúpeľne priateľovej sestry. Bol som rozhodnutý, že idem byť hrdý. Za iných... možno. Za seba určite. Nechcem byť hrdý na to, že som gay. Za to naozaj nemôžem. Chcem byť hrdý za to, aký jedinečný človek som. A chcem ukázať ostatným, že prichádzajú o úžasných ľudí, keď ich súdia a (ne)vedome utláčajú. A priateľ? Povedal, že pôjde so mnou. Dôvod bol ale pragmatický. Nenechať ma nechať sa zviesť. Ja sa ale snažím brať si z toho svoje - bol tam so mnou niekto, s kým som sa cítil bezpečne. A niekto, s kým som sa nehanbil ísť. Spoznali ste niekedy ten pocit kráčať po ulici s dvakrát starším človekom, ktorého ľúbite a je vám jedno, čo si myslia ostatní? Mne to jedno nie je takmer nikdy. Dnes ale bolo. A pohľadom "páčiš sa mi" odpovedal pohľad "na môj vzťah s týmto tu vedľa som hrdý".

Síce pri príchode k hlavnému pódiu som videl veľa ľudí oblečených v čiernom a mojou hlavou prebiehali rôzne nepekné scenáre, to množstvo mužov zákona predsa len malo svoj efekt. Keď sme okolo pol tretej prišli a zistili sme, že pochod je z nejakého dôvodu posunutý o dve-tri hodiny, šli sme sa trochu prejsť po meste. Aj keď veľmi som sa unavovať nechcel - veď sa dneš ešte nachodím dosť.

Keď sme prichádzali znovu a niekde pri Novom moste sa nám podarilo dostať sa na koniec davu hneď pred policajtov, uvidel som to množstvo národných hrdinov. Kričali, nadávali... Spýtal som sa priateľa, či počuje, čo kričia hulváti. "Je mi to jedno," odvetil. A ja som dodal: "Sú v menšine." Prišlo mi to vtipné. Ironické, vtipné... Vôbec nie cynické či trpké. Jednoducho vtipné... A bola v tom hrdosť. Cítil som takú radosť, že som sa odvážil prísť. Radosť zmiešanú s úžasom, že prišlo toľko ľudí. A toľko heterosexuálov. Žiadna fraška. Masa hrdých ľudí. "Hej, hej, hej, som hrdý, že som gay." A dusivý zápach z dymovnice pod mostom k tomu. Mágio pláž privítala mladých gayov vo výstrednom oblečení i elegantný pár dvoch päťdesiatníčok. Prišiel si k nám prisadnúť môj o pár rokov starší kolega aj s kamarátom. Nečakal som, že ho vôbec uvidím pochodovať. Nie je zrovna otvorený, ale bol tam. Mal malú dúhovú vlajku. Mne sa nepodarilo nájsť nikoho, kto by ich predával, tak som bol bez artefaktov. Ale kolega vytiahol z vrecka odznak. Rád som ho prijal. "Dúhový PRIDE Bratislava 2010". Takého uvoľneného a milého som ho ešte nezažil. To v mojej naivnej logike znamená, že pochod naozaj bol dôležitý aj pre nás samotných v rámci nášho vnútra. Nielen vo vzťahu k okoliu.

Kolega sa ma pýtal, či som bol pri pódiu, keď tam hodili dymovnicu so slzným plynom. Keď som mu povedal, že sme prišli až tesne pred začiatkom pochodu, tak ma trošku uviedol do obrazu a spomenol dôvod zmeny času a trasy a chalana zasiahnutého kockou z dlažby. Vtedy som si uvedomil, že budúci rok možno bude znamenať viac neonacistov. Viac síl na druhej strane. A menej hrdých ľudí. Už nebolo otázne, či to musí byť len raz za rok, čo vidím dve zamilované ženy sedieť v jednom kresle či úprimne usmievajúceho sa aziata v krásnych šatách. Budeme ešte schopní vyjsť na ulicu a byť sami sebou?

To mohlo znieť ako koniec. Plytký, ale koniec. Lenže z týchto pár chvíľ som si odniesol ešte omnoho viac. Jediný moment, kedy som počas pochodu mal slzy v očiach bolo vidieť heterosexuálny pár starších ľudí, ktorých úsmevy akoby jasne dávali najavo, že sa z tejto udalosti tešia rovnako ako my. Vidieť ženu, ktorú by sme jednoducho všetci nazvali babka, ako pochoduje pri mužoch držiacich sa za ruky, bol jednoducho splnený sen. Toto bol moment, ktorý si navždy zapamätám a bude mi pripomínať, že všetko je možné.

Po príchode do bytu som si okamžite zapol správy a prepínal medzi niekoľkými kanálmi, aby som sa pozrel, ako budú náš pochod vnímať ďalší ľudia. Niekde to odbili ako bežnú vec, ktorá si nezaslúži veľa pozornosti a niekde z toho bola tragédia. Vidieť ale na vlastné oči dvoch ľudí s krvou na tvári a pani, ktorá kričiac vyčíta policajtovi nespravodlivosť v neposkytnutí pomoci slušným ľuďom a prehnanej starostlivosti o buzíkov... Toto je svet, v ktorom žijeme. Svet, kde sú ľudia schopní hodiť kameň po europoslakyni (možno pani zastáva inú funkciu, ale to je fuk).. alebo skôr po žene.. Alebo vlastne po akejkoľvek ľudskej bytosti, ktorá im žiadnym spôsobom neublížila, je šokujúce. Odporné. A zo všetkého najviac smutné. Po poslednej správe o Dúhovom pochode som si myslel len na to, čo na to vravia moji rodičia. Síce mi je jasné, že mamina sa o mňa bojí takmer stále. Ale čo na to otec? Ten sa o mojej orientácií dozvedel skôr ako ona.. A za ten rok sa s tým možno vyrovnal. Možno nie. Neviem, nemám sa to ako dozvedieť.

Zrazu som sa snažil odrušiť zvuk z televízie, prestať ho vnímať, aby som neprepočul vibračné zvonenie jedného z telefónov. Nič. Nevolal nikto. Otec, som v poriadku. Zavolaj mi a spýtaj sa ma na to. Nenašli sme k sebe cestu. Viem, že ti je rovnaké trápne ako mne sa rozprávať o osobných veciach. Ale teraz mi to je jedno. Chcem vedieť, že si si na mňa spomenul, že neutekáš pred tým, kto som. Že sa o mňa bojíš. Zavolaj a uisti sa, že som v poriadku. Že ma niekde nezbili... Že ma nezastrelili v uličke.

Keď som o pár minút začul vibračné zvonenie, rýchlo som sa uistil, že to zvoní môj telefón a šiel som zodvihnúť. Ale videl som, že mi volá mama. Veď kto iný? Po pár hodinách je to ale aj tak stále v poriadku.

Veď otec asi správy nepozeral.

A mamina sa ma spýtala, či sa mám dobre, či zvládam školu a prácu. Či toho nie je na mňa dosť... aj keď žiadne správy nevidela.