Pomohla im aj ,,kupónka“

  Generálni riaditelia a neskôr prezidenti akciovej spoločnosti Východoslovenské železiarne v Košiciach, ktorí nasledovali po pánu Stračárovi, zvolili inú taktiku ako on. Z obrovského koláča, akým pre nich bol tento kolos, sa snažili odkrojiť čo najviac. Robotníkom síce nasľubovali hory-doly, ale pritom v každej situácii mysleli iba na seba a na svojich prívržencov. Veľmi nápomocná im pri tom bola aj kupónová privatizácia. Keď sa v priebehu 7 rokov na poste šéfov VSŽ vystriedali páni Zoltán B., Peter H., Ján S. a Alexander R., za lacný peniaz poskupovali od zamestnancov VSŽ a ďalších občanov ich akcie a odhrýzali z majetku firmy. Neboli  sami, zo spoločného koláča odjedali aj iní páni. Darilo sa im aj preto, lebo pre väčšinu zamestnancov a ostatných obyvateľov v našej krajine bola kupónová privatizácia španielskou dedinou, a preto aj v obave, že sa v živote nedočkajú  úžitku aspoň v podobe dividend, radšej svoje akcie predali napríklad po 15 000 Sk rôznym chytrákom (a nenažrancom). Tí všetci majú zabezpečenú budúcnosť nielen pre seba, ale aj pre svojich vnukov, majetok investujú do tatranských hotelov a podobných lukratívnych objektov, o ktorých vedia hádam iba oni. (Dokonca ani nemali snahu zatĺkať, že väčšia časť finančných prostriedkov za takéto akcie bola uhradená zo zisku firmy, lebo vtedajšie vedenie firmy spolu s odborovým predákom odobrili takýto návrh niektorých špekulantov. Bodaj by neodobrili, keď sa všetci „zo dňa na deň“ stali milionári!)

Je potrebné povedať, že to bol generálny riaditeľ Zoltán B., kto vo VSŽ „poklepal základný kameň“ takému hospodáreniu. A čo urobil odborový predák pán E., ktorý tomu mohol aspoň do určitej miery zabrániť? Keď videl, že HZDS napreduje, stal sa jeho stúpencom a zanedlho ako poslanec tohto hnutia ohrieval stoličku v parlamente.

   ,,Eseročky“ ako huby po daždi

  Poniektorí bývalí vedúci závodov nemali žiadne zábrany. Hoci ako ,,staré štruktúry“ boli zo svojich postov odvolaní,  bez najmenších problémov využili známych na to, aby si vo firme založili ,,eseročky“ (s. r. o., spoločnosti s  ručením obmedzeným). Ich prostredníctvom prichádzali k nemalým peniazom zo zisku VSŽ. Do neba volajúci výsmech všetkým poctivo pracujúcim zamestnancom, ako si tieto dcérske spoločnosti medzi sebou presúvali výrobky železiarní, kým sa nedostali až  k hlavnému odberateľovi...!  

Uvediem príklad. V závode Vysoké pece, keď som ako predseda závodného výboru na základe petícií docielil odvolanie bývalého riaditeľa a jeho dvoch námestníkov, v krátkom čase si všetci traja na štrkovni, ktorá spadá pod VP, zriadili ,,eseročku“. Keď som sa potom v podniku občas stretol s bývalým pánom riaditeľom, nebol potrebný žiadny komentár k tomu, aby som si uvedomil: Som chudáčik, keď si myslím, že som svojho bývalého šéfa položil na kolená. (Tento pán riaditeľ bol už pri odvolávaní v dôchodkovom veku, takže nič nestratil, ale určite mnohonásobne získal. Len dopoviem: Spomínaná s. r. o. podobne ako ďalšie vôbec nebola podniku  potrebná. Ale to novému riaditeľovi závodu neprekážalo, s predchodcom boli dlhoroční priatelia a spolupracovníci.)

   Iba sa prizerali...

  Podobným spôsobom iba o pár rokov neskôr postupovali ďalší chytráci, ktorí čoskoro i neomylne vycítili, ako v podstate bezprácne získať slušný kapitál. Napríklad keď VSŽ rozviazala zmluvy s firmami poľských údržbárov a čiastočne i s Hutnými montážami a Pozemnými stavbami. Títo chytráci okamžite vytvorili vlastné spoločnosti, ktoré majú 15 – 20 zámočníkov najímaných z okolitých dedín, niektorých ako dôchodcov a  bývalých zamestnancov. Majiteľ takejto spoločnosti si veľmi ľahko prepočítal, že hoci za menší balík finančných prostriedkov, ale celkom určite vedenie podniku a neskôr aj U. S. Steel si budú na väčšie a  generálne opravy prenajímať jeho zámočníkov. Títo ,,koumáci“ zároveň dobre vedeli, že ich zamestnanci sa neodvážia protestovať, aj keď budú možno slabšie platení ako zámočníci VSŽ a USS. (Tu treba však otvorene povedať, že keď porovnám mzdy pracovníkov týchto spoločností  s našimi mzdami, je jasné, že odbory pre nás vydobyli predsa len o ,,nejaké omrvinky“ viac.) Zámočníci týchto malých firiem neboli členmi žiadneho odborového zväzu a boli radi, že majú aspoň nejaké zamestnanie. (Samozrejme, že chytráci si z balíka za odvedené práce mohli ponechať, koľko sa im zachcelo, nikto zo zamestnancov im do toho nemohol zasahovať. Takýto rýchlo zbohatlíci sa popri údržbárskych čatách našli aj na iných miestach.)

Zamestnanci VSŽ sa ustráchaným a akýmsi ľahostajným či až rezignovaným spôsobom iba prizerali, ako im majetok, na ktorom väčšina z nich zopár desaťročí  lopotila, zrazu mizne kamsi v nenávratne...

   ,,A kto pôjde?“

  Poniektorým nám nebolo ľahostajné, ako sa situácia vyvíja. preto sme vyzývali odborového predáka Jaroslava G., aby vedeniu firmy pohrozil štrajkom. Ten mal však naporúdzi otrepanú výhovorku:

– A kto pôjde do štrajku?

Bolo predsa nad slnko jasné, že ľudia sami od seba štrajkovať nepôjdu, ale keby ich vyzval odborový predák, to by bola „iná káva“. Všetci, čo sme boli nespokojní s politikou predsedu odborového zväzu v podnikovej organizácii, veľmi dobre sme si uvedomovali „odkiaľ fúka vietor“.  Predsa by bol hlúpy ísť proti svojim chlebodarcom! Najmä keď sa väčšina odborárov správala ako (prepáčte) pokakané deti. Na mieste je aj iná otázka: Ktorý odborový predák za relatívne krátky čas tak zbohatol? Pán G. vôbec netajil svoje veľké priateľstvo s Alexandrom R., hlavne nie pred médiami, a tento (spolu)vlastník VSŽ na odborového funkcionára za jeho vernosť asi nezabúdal.

   Milí blogéri viem, že mnohých už minulosť nezaujíma, ale pokiaľ by niektorých vás zaujímalo aj to ako to pokračovalo tak vám to v najbližšom možnom čase zverejním. Laco