Tak a je to tu. Vychádza mi kniha. Bojím sa, teším sa, tŕpnem a očakávam. Napísaná, nezmeniteľná, odoslaná do tlače. Na tento článok každý za týždeň zabudne, hneď ako vyjde nový. Kniha bude svietiť na poličke. Budú si ju požičiavať, keďže sa, našťastie knihy ešte napaľovať nedajú, aj keď k tomu tiež nie je ďaleko, keďže vychádza aj ako Ebook. Ešte ani fyzicky nevyšla, a už bola teraz dva dni najpredávanejšia na Martinuse. Stúpajú mi nádeje, ale aj strach. Budú ju porovnávať s inými knihami, prirovnávať ma k iným mladým autorkám, k mojim článkom, k mojim ozajstným aktivitám... bojím sa tejto novej pôdy, lebo ju nepoznám. Nebála som sa vydať album, lebo hudka je moja a vždy bola. Bola v mojej krvi a len vytiekla trochu von, pokvapkala pár nosičov a bolo. Kniha? Krok do neznáma... Keď som ju začala písať, mala som v úmysle napísať útlu knižočku, také zosumarizovanie mojich ciest. Po pol roku som zistila, že píšem 384-stranový príbeh, kde si vylievam dušu, príbeh, na ktorom sa smejem, a z ktorého mi je na plakanie... a občas aj na grcanie. Je to krásna práca. Tak si spätne všetko odžívať. Odtrpieť si staré veci, dávať im formu a pritom neskresľovať, lebo tam vonku budú tisíce očí kontrolovať a podčiarkovať. Prejsť si rokmi minulými a nachádzať v nich zmysel, objavovať pravdy tam, kde neboli viditeľné, smiať sa na zbytočnostiach, ktoré boli podstatné. Znovu spoznávať priateľov a smútiť za odídenými. Také je písanie knihy zo života. Nemyslím, že je rozdiel medzi písaním takej knihy a písaním úprimného denníka. Očista, výplach, reset... nazvime to ako chceme, v živote to treba občas spraviť. Vytriediť myšlienky, rozdeliť čierne od bieleho a trochu sa porývať v sivom. Takže aj v prípade, že moja kniha Fulmaya bude prepadák, splnilo jej písanie jeden úžasný účel. Vrelo odporúčam každému, kto má bordel v spomienkach a vo vlastnej hlave. A aby ste dokázali, že si za svojím upratovaním naozaj stojíte, dajte to prečítať rovno celému Slovensku!

Zdroj: .týždeň 18.4.2011