Páli jazva v jednej duši
iba kúsok od srdiečka.
Pochopila, čo sa sluší,
odmieta byť potiažistka.

Popálená tvojim smiechom
duša ranu zakrýva.
Rukou mávneš nad problémom,
výsmechom ho odpískaš.

Nechce plakať niekde v kúte
vzoprieť sa ti pokúsi.
Pomohol by možno útek,
duši smútok nesluší.

Prečo tvrdíš: "Nezranil som!",
veď sám tomu neveríš.
Skôr tú dušu kryl si telom,
sám zranený trápením.

Keď ju bolesť popálila
zakryla to hlúpym gestom.
Po čase však pochopila
že jej duša je tým miestom...

Ktoré neraz skrýva rany
prebodnutia nevhodné,
pred svetom, zvlášť pred láskami
majú zostať ukryté.