Denne po dobu niekoľkých týždňov som doma počúvala otázku mojej šesťročnej dcéry, či príde na jaj vystúpenie do škôlky. Nikdy som neodpovedala, no zároveň som si uvedomovala, že tam jednoducho musím ísť. Až ten inkriminovaný deň jednoducho prišiel. A mne nezostávala iné, len sa obliecť a ísť. Na miesto, kde som takmer rok nebola. A pred tým rokom tam bol niekto úplne iný ako ja. A najmä teraz. Vtedy bolo akési samozrejmé, že som do škôlky bežala, dnes tam ani neprejdem. Bála som sa, čo ma tam čaká, tých útrap bolo v poslednej dobe akosi veľa. No čo nás nezabije, to nás posilní. A mňa to opäť nezabilo...

Ako prvú som stretla učiteľku z vedľajšej škôlky. Pred niekoľkými desaťročiami tiež bojovala o holý život. Možno chlapci boli vo veku ako moje deti.
To som ešte zvládla, síce ťažko, ale akoby tam jestvovalo nejaké neviditeľné pojítko. V duchu som však už oľutovala, že som sa tam vybrala. Vedela som, že čím ďalej, tým viac budem konfrontovaná so situáciami, ktorým sa tak úpenlivo snažím vyhýbať.

Len čo som však vstúpila do triedy, pochopila som pointu toho celého. Veď ja tu nie som kvôli sebe. Som tu kvôli niekomu úplne inému, kto ani netušil, že veľmi málo chýbalo k tomu, aby sa ma už nikdy nespýtala, či prídem na jej vystúpenie. No ona o tom našťastie nevedela.

Bolo to krásne a milé vystúpenie, hoc som mu nerozumela ani slovo. Deti totiž chodia do inojazyčnej škôlky.
Priznávam, aj som si poplakala, dnes už neviem prečo, no vtedy akoby sa na mňa zosypali všetky tie udalosti minulých mesiacov.
Milé bolo, že ma prišla pozdraviť aj riaditeľka škôlky.

Bolo to za mnou, toľko obávaná jama levova. A ja som mohla byť hrdá, že som to, síce s ťažkosťami, zvládla. To som ešte netušila, že vonku na mňa čaká bonus.

Svokra ešte išla pre malú a ja som na chvíľu osamela. Vyšla som teda von, čakať auto a užiť si nie príliš spaľujúce slniečko. Keďže som ho nikde nevidela, sadla som si. A vtedy to prišlo. Začula som známy hlas. A zasa som sa topila v minulosti.
Tohto človeka som videla naposledy... Dávno. Hoci s jeho ženou občas cez internet prehodím pár slov. Verím, že toto stretnutie muselo byť ťažké aj pre neho. Za ruku držal dcérku, ktorá si ma už ani nepamätala...
Odišiel a konečne prišla záchrana v podobe auta.

Dnes som v podstate rada, že okolitý svet opäť sledujem z bezpečia nášho bytu. Hoci ani na sekundu neľutujem, že som sa ho na chvíľu vzdala. Rozžiarené oči dcéry mi za to stoja...