Bol piatok, 11. november 2022. Ľudia si pripomínali deň svätého Martina, ale aj 104. výročie od skončenia 1. svetovej vojny.  Počasie v to odpoludnie, bolo ako pri neskorom babom lete – príjemných 14 stupňov a slnečno. Stromy okolo 4 prúdovej mestskej komunikácie, sú posiate zlatým lístím a obsadené škriekajúcimi strakami. Úplná idylka, keby po sídliskovej  štvorprúdovke, nelietali nekonečné prúdy áut. Aj napriek tomu, zrazu nastalo akési čudné ticho, to straky prestali ako na povel škriekať. Pozriem sa tým smerom, aby moje oči zbadali, ako v pravom jazdnom pruhu, uprostred neho, leží nehybná straka. Zrejme ju zrazilo nejaké auto. Ostatné vozidlá leteli ponad ležiacu straku a to tak, že vždy jej zvírený tlak vzduchu zatrepal perím. Po chvíľke ticha sa znova ozvali straky, ale teraz akosi ináč. Tak ako keď zacítia nejaké nebezpečenstvo.

A tu z ničoho nič ako blesk z jasného neba, zrazu v medzere medzi jazdiacimi autami  pristali k ležiacej strake dve ďalšie, strašne škriekajúce straky. Hovorím si, tie budú asi nejaké zdivočené, veď týmto činom riskujú vlastný život, lebo žiadny vodič sa nechystal spomaliť. V mžiku si sadli blízo uhynutej družky a po pár sekundách vzlietli a  so škrekotom si sadli na statnú brezu. Ostatné straky stále škriekali. Po niekoľkých minútach ako na povel sa malý kŕdeľ strák vzniesol do povetria, aby opustil toto nebezpečné miesto a odletel neznámo kam. Na vozovke stále ležala uhynutá straka, ktorá pravidelne „zatrepala“ perím, vždy keď ponad ňu preletelo auto. Uplynula asi polhodina a odkiaľsi sa k tomu miestu, približoval škrekot strák a vrán. Za pár sekúnd sa nad miestom kde ležala nehybná straka, zjavil veľký škriekajúci kŕdeľ v počte asi 25 operencov. Ako na povel, si celý kŕdeľ sadol na blízke brezy a borovice a zotrval v „plačúcom“ škriekaní asi  minútu, dve. Potom vzlietol nad stromy a odletel tým smerom, odkiaľ priletel. Tento kŕdeľ pôsobil ako rozlúčkový sprievod s ich uhynutou príbuznou. Až teraz som si začal uvedomovať vlastne, čoho som bol svedkom. Bola to rozlúčka príbuzných operencov s jedným z nich, ktorý svoj život skončil pod kolesami auta. Tie dve straky, ktoré sa správali ako zdivočelé, vlastne boli niečo ako záchranári. Lebo videli ako aj my okoloidúci, že ležiaca straka, ešte stále pôsobila ako keby žila, čo spôsoboval prúd zvíreného vzduchu spod prechádzajúcich áut. Zrejme tiež chceli prinútiť vodičov aby zastali. Až po zosadnutí do jej bezprostrednej blízkosti, situáciu vyhodnotili ako beznádejnú a túto správu dali hlasným škrekotom na vedomie ostatným strakám, sediacim na stromoch.  

Ponaučenie pre nás ľudí je v tom, že hoci išlo „iba“ o jednu straku, jej spolupútničky ju nenechali samu napospas osudu, ale urobili všetko, čo len vedeli, aby jej pomohli. Krásny a prekvapivý vzor správania sa vtákov, smerujúci k nám, ľuďom. Svetu mier. Príjemný víkend praje J.Kotulič.  Podobný príbeh opisujem aj na http://doko.blog.portal.sk/detail.html?a=84a9c6335a403d6cef10eed2c8bb1ac7