Konečne mi to včera bolo vysvetlené. Konečne chápem o trošičku viac konanie mužov. Všetko je to ukryté v tých dvoch.

V milenke duše.. A milenke tela..

Muž si verí a neverí zároveň. V prvom momente má pocit,že je taký frajer,žeby ho predsa nemala žiadna žena odmietnuť. Vzápätí ale prichádzajú pochybnosti. Čo ak áno?

A tak nerieši. Keď sa núka sex, prijíma. Bez toho,aby si s tou ženou mal čo povedať mimo sexuálneho aktu. Nerieši. Jeho telo potrebuje svoje a on si to dopraje. Lenže.. Čo ak telo svoje nepotrebuje? Čo potom so ženou, ktorá dušu neuspokojí?

Ide.. A hľadá.. A záleží,čo nájde..

A doprajme mu to. Nájde ju.. milenku duše.. A nech je aj dostupná. A nech aj ona môže. Čo sa udeje? Ostane s ňou? Aj za predpokladu,že aj to jeho telo dostane svoje?

Možno áno. A možno ani nie..

Pretože muž je lovec. A to taký lovec,že si potrebuje dokázať zakaždým,že ešte čo to uloviť vie..

Raz na azete som sa bavila s jedným takým znudeným lovcom.. Povedal mi vtedy čosi,čo ma pobavilo..

- Ja už ani nenamotávam preto,aby som si užil sex.. Ja už asi namotávam len preto,lebo ma opája pocit,že to ešte stále ide.. Lenže.. čo už potom s namotanými?..

Pobavilo ma to.. No zároveň som sa zháčila..

Je toto plemeno vôbec aspoň  z Marsu?..
A ak.. Tak prečo tam neostalo?..