Je to vec názoru. Strážcovia demokracie (kedy sa z tohto spojenia stalo kliše?) by asi obhajovali svoje remeslo a bojovali zaň. Vďaka niekoľkým miliárd písaniachtivých ľudí sa však s rozvojom a širšou dostupnosťou internetu začala nová éra žurnalistiky. Éra, v ktorej sa ako zdroje informácií využívajú blogy, kde sa fotografie z flogov (photoblog) a zábery z mobilných telefónov vysielajú v hlavných spravodajských reláciách, kde dôležitosť a relevantnosť správ určujú recipienti a kde obsah celých periodík a internetových stránok tvorí obrovská škála občanov od tých, ktorí disponujú aspoň základnou gramotnosťou až po prominentných vedcov.
Nech sa tomu novinári akokoľvek bránia, tento trend je nezadržateľný. Blogy sú čítanejšie než správy na rovnakú tému zverejnené na titulnej stránke (www.sme.sk), objavujú sa v printových médiách (Respekt, Sme) a stále viac novinárov v nich hľadá námety na články. Aj bežní občania si zvykli vnímať ich ako nový informačný zdroj. Ako uviedol na nedávnej pražskej konferencii Respekt: Svoboda a odpovědnost médií v éře terorismu Fahrad Kazemi, profesor na New York University, najlepšie a najpresnejšie informácie, ktoré získal o udalostiach na Blízkom východe, našiel v blogoch. Fahrad Kazemi zároveň ale upozornil na to, že na blogoch sa nachádza aj množstvo nepresných a nepravdivých informácií a čitateľ ich musí vedieť rozlíšiť.
Zároveň sa mení aj koncept určovania prioritnosti a relevantnosti jednotlivých správ. O tej už okrem redaktorov a šéfredaktorov rozhodujú aj užívatelia internetu, ktorí môžu na stránkach ako www.digg.com alebo www.vybrali.sme.sk pridávať články z iných serverov a následne hlasovať za tie, ktoré sa podľa nich majú objaviť na titulnej stránke.
Na vrchole celej tejto pyramídy tzv. občianskeho žurnalizmu (citizen journalism) stoja médiá, ktorých obsah tvoria výhradne bežní občania (tzv. user generated content). V našich končinách zatiaľ príklad takého média, ktoré by úspešne fungovalo a zarábalo na seba pravdepodobne nenájdeme. V hľadaní vhodného príkladu však vôbec nemusíme ísť ďaleko. V roku 2003 založil Nemec Martin Huber spoločnosť Gogol medien, ktorá o niečo neskôr spustila projekt www.myheimat.de. Na túto stránku vkladajú bežní občania svoje články, fotografie a videá, ktoré sa týkajú ich komunitného, miestneho života (tzv. networked journalism). Stránka má sedemnásť lokálnych verzií (pokrývajú mestá s približne 10- 20 tisíc obyvateľmi) a rovnaký počet tlačených, časopiseckých verzií. Do tlačeného vydania sa dostávajú vybrané, na internete už publikovaných príspevky. Prispievatelia za zverejnené články nedostávajú žiadny honorár, no podľa slov Martina Hubera je dostatočne motivujúci fakt, že si budú môcť prečítať svoj článok v časopise spolu s ďalšími stovkami obyvateľov, ktorí sa zaujímajú o dianie vo svojom bezprostrednom okolí. Časopis sa distribuuje do každej domácnosti zdarma. Funguje a profituje najmä vďaka príjmom z inzercie, pričom drvivá väčšina zadávateľov sú miestne firmy a podnikatelia. A k svojej existencii vôbec nepotrebuje „vyučených“ prípadne profesionálnych novinárov.
O úspechu takéhoto formátu na našom trhu sa dá polemizovať. Vynára sa totiž niekoľko zasadaných otázok, z ktorých tá najdôležitejšia znie: Našlo by sa u nás dosť ochotných a schopných ľudí, ktorí by pravidelne písali o dianí vo svojom regióne? Ak áno, potom je už len otázkou času, kedy sa na scéne objaví schopný novinár- manažér, ktorý bude vedieť zúžitkovať výhody občianskeho žurnalizmu.
Komentáre
Občiansky žurnalizmus
"...Ak áno, potom je už len otázkou času, kedy sa na scéne objaví schopní novinár..."
Po slovensky to totiž má byť:
Sorry...
štúr
"objaví sa" je tu rovnocenné so "zjaví sa". "schopní" je síce odchýlka od momentálne platného pravopisu, ale je to iba krajne formálna taľafatka, ktorú ešte aj jeden môj "veľmi korektný" priateľ-lingvista riešil v súkromnej korešpondencii tak, že systematicky nahrádzal väčšinu ypsilonov jotami. nie z pohodlnosti, ale v úsilí zjednodušiť pravopis pre jemu blízkych. je totiž načase, aby sa slováci začali starať o svoj jazyk namiesto malicherností. spisovná slovenčina momentálne patrí k jazykom, ktoré pod vplyvom nejakých dogiem (náboženských, nacionalistických, lingvisticko-normatívnych alebo iných) kostnatejú a svojim užívateľom doslova otravujú existenciu. akoby iných otráv dosť nebolo.
reakcia na viz. hore
clanok sa mi paci, fenomen blogov je zaujimavy, cas ukaze, aky vyznamny zlom v historii zurnalistiky z toho nakoniec bude
z hladiska obsahu sa mi paci komplexnost clanku, tesim sa na dalsi s podobnou tematikou