Ako tak píšem pár (iných) riadkov, bliká v televízii na Discovery jeden z tých náučnejších seriálov (neoznačených hviezdičkou, hoci môže mať na vývoj naivných otrokov zo zatiaľ stále potenciálne ľudských bytostí zvaných deti rovnako zhubný vplyv, ako hardcore porno). Je o kanibalizme ľadových medveďov, kde milí macovia pripomínajúci nežné letné obláčiky z nedostatku iných kratochvíľ ako napríklad pravidelná strava pár ráz denne, žerú vlastné ratolesti (ešte nežnejšie obláčiky). Alebo aspoň tých iných. Slabších.

 

A potom si otvorím noviny, len aby som si prečítal, koho všetkého nenúti šetriť kríza, argumentujúc otázkou, komu by pomohlo, keby sa jeden vzdal svojho štandardu. Nu, možno nikomu, kto vie? Je pravdou, že jeden človek zmôže len málo, ale v prípade osôb verejne činných by bolo vhodné držať takzvanú „sociálnu“ líniu, ktorá je dnes vraj tak módna. S plným bruchom sa ľahko káže o tom, že hlad je zlý a ťažký a zrejme tie nafúknuté taláre, rúcha, či obleky ponúkajú už oddávna slovám o šetrení a odriekaní z úst ich vlastníkov nejakú špeciálnu vážnosť, ktorá mi uniká a tak sa neviem vcítiť do myšlienok očareného davu, ktorý s prázdnymi bruchami v ošúchaných bundách achká pred pódiami, z ktorých mu kážu o žiarivej budúcnosti, ktorá akosi neprichádza.

 

A čítam ďalej ako ľudia, čo nikdy nepoznali, či horšie, zabudli, aké to je nekráčať v šľapajach svojich otcov, mám a bohatých strýkov, kážu o kríze, ktorú sami spôsobili, pričom už dokonca opustili étos riešenia a hovoria o zmierňovaní dôsledkov. Príčiny zjavne ostanú.

 

Pristavím sa pri tom, ako jeden úžasný obstaróžny moloch pokračuje v peknej tradícii hádzania chudákov cez palubu v márnej snahe ochrániť si vlastný zadok rovnako ako to robil vždy, žijúc v ilúzii vlastnej dôležitosti pri viere v to, že ak zatvorí obe oči a pribuchne dvere tak sa každý problém sám zbalí a odíde. Veď aj rakovina sa koľkokrát vyliečila sama od seba, na Hirošime rastú stromy a tých pár desiatok miliónov ľudí, čo podochlo v rekreačných táboroch vlastne nikdy neexistovalo.

 

A všetci svorne hovoria o míňaní peňazí, ktoré nemajú, nie sú ich a nikdy nebudú. Čo by vraj mali byť všetkých tých dnes a zajtra viac hladných, ktorí im za to ešte aj tlieskajú v nádeji, že sa budú mať o čosi menej horšie ak sa vzdajú slobodnej vôle za prísľub bezstarostnosti a nulovej zodpovednosti. Vymieňajúc svoj šťastný zajtrajšok za kúsok chleba a kúsky chleba vlastných detí, o ktorých možno ešte ani netušia. A nikdy nebudú.    

 

No a kde teda končí? Solidarita? Aké krásne by bolo povedať aspoň: „Pri vlastnom prahu.“ Ďaleko za ním.

 

Solidarita má zhruba 2 metre (štvorcové) a volá sa epiderma.

 

A tam začína kanibalizmus. O nič lepší, než ten medvedí. A hoci to ľudské nežnejšie obláčiky snáď prežijú, budú musieť splácať dlhy svojich otcov, dúfajúc v chiméru zajtrajška, v ktorom je lepšie.

 

Manjana, obláčiky.

 

Manjana