Jedlo nie je hračka! A to sa nám snažia navrčať do hlavy už od mala. Jedlo si treba vážiť! A nevážime si to, o čo sa zaujímame? To, s čím sa hráme? Nevidím ani štipku vďaky či úcty na tom, keď si tí dospelí nahádžu jedlo do úst  za pár sekúnd. Len preto, aby nepomreli od hladu.

Neviem, prečo to musí tak často začínať pri jedle. Asi preto, že vtedy sa veľmi nemôžem vyhnúť kontaktu s dospelými. Ako aj dnes. Najprv ma zaujal šalát. Hrášok, kukurica a červená paprika. Aká podarená mozaika. No a neprestavaj ju. A koľko sa toho dá vymyslieť. Až príliš veľa. Ale dospelým sa to nepáči. Pozerajú na vás ako na debila. A tak som sa posadil k tomu stolu, kde podľa nich takí ľudia patria. K mentálne postihnutým.

To sú tie pravé prerastené deti. Kde ja sa na nich hrabem. Oni sa nemusia hrať na deti. Oni nimi sú. A len tam som si mohol zasúťažiť. Hrali sme o to, kto spraví v zemiakovom pyré najkrajší bazén s malinovkou. A vydrží mu najdlhšie. No ani všetky tie dospelácke múdrosti z fyziky nepomohli. Ani výstuž z hrášku a papriky. Zato Per ani nevie, čo to taká fyzika je a porazil ma. A neviem, ako to spravil. Neprezradil. Asi podvádzal. A podvody si treba chrániť. A najmä tie dôležité, konštrukčné tajomstvá a záhady pyré. A potom sme to všetko ziedli. Že delená strava, aj tak sa to v bruchu všetko zmieša, to vie predsa každé dieťa.

Nie, nehrajte sa s jedlom! Veď niekto bez fantázie to raz povedal. Niekto, komu sa nikdy nepodaril poriadny malinovkový či kompótový bazén. Niekto, kto nevidí zo šalátu mozaiku.