Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Stredný stupeň šialenstva 11



Z čiernej tmy a ticha bezsenného spánku má zobudil zvonec. „Čodočerta...“  Nemala sa som poňatia o čase, ani aký je deň, len to som vedela, že nemusím ísť dnes do práce. Ako som sa vyšuchla z postele, čoraz viac som nadobúdala dojem, že zajtra do tej práce budem fakt musieť ísť. Čiže je nedeľa. Ale racionálne mi to potvrdí až displej na mobile. So strapatou hlavou som pomaly zaostrovala na nástenné hodiny. Je desať. To musia byť určite letáky. Ktože by mi iný zvonil. V strede cesty k dverám mi napadlo, že som vôbec nemusela vstávať. No keď som sa už dostala  tak ďaleko, pôjdem aspoň tým letákom otvoriť. Spravím dobrý skutok. Stlačila som gombík s predpokladom, že dole sa odohráva niečo otváracieho charakteru v sprievode  nepríjemného zvuku a plieskania dverí  a zamierila som opäť do postele. Telo mi oťaželo a vrátilo sa späť do pôvodnej obľúbenej polohy. Letmo som začula výťah, ako zastavil na našom poschodí a náhle mi vnútro obsadil zlý pocit. Tesne pár milisekúnd pred tým,  než čosi zaklopalo na moje dvere, som dostala také tušenie, že asi mieria ku mne a budem musieť opäť vstávať. Po prvých úderoch nastalo ticho. Pri druhom zaklopaní mnou už poriadne trhlo. Starú bielu pánsku košeľu (ešte od otca) , ktorú som nosila čisto na spanie, som si poriadne pozapínala. Zopakovala som  púť k dverám druhýkrát.

„Dobrý deň...,“ civel na mňa neznámy chlapík.

Doširoka som otvorila ešte zlepené oči a snažila sa naštartovať mozog, aby som sa dozvedela, o čo v tejto situácii ide. A tak celkovo v živote. By sa mi zišlo.  Pripadala som si a určite aj vyzerala taká... vstaná. Otázku som mu ešte nestihla položiť.

„Nie je toto náhodou vaše?“ chlapík roztvoril dlaň, na ktorej sídlili nohavičky.

Veď sú to moje nohavičky, sakra.  Nechápem. Siahla som rýchlo na ne, nech bleskovo zmiznú z jeho dohľadu. Už je to aj tak jedno. Určite si ich stihol poprezerať. Boli strašne studené a vlhké.

 „Našiel som to pod balkónmi na tráve.“

Už chápem.

„Ďakujem. Včera som prala a vešala na balkóne, tak... asi mi to vietor odfúkol.“ 

Ešte stále krásne voňali od aviváže.

„Viem. A videl som vás, ako sa úžasne vrtíte,“ uškrnul sa a v lícach sa mu prehĺbili krásne jamky. „Ako? Čo? V piatok v bare?“ myslela som, že naráža na tú našu žúrku s Riou.

„Nie. Včera. Na balkóne. Pri vešaní. Keď ste si tancovali na hudbu, len tak...,“ riadne si ma premeral, „ ...naboso.“

 Odfotila som si v hlave včerajšiu činnosť a došlo mi, že som bola len v nohavičkách a tielku. Z lenivosti. Aj keď vonku bola poriadna zima. Mrkla som na neho zahanbene.

„Nedoplo mi, že ma môže niekto vidieť.“

„Pozoroval som vás. Dlho.“

 Prikývla som a zároveň sa čudovala, prečo sa niekto tak jednoducho priznáva ku skorovoyeurizmu. „Bývam v paneláku oproti vám.“

Automatické kývnutie hlavou znamenalo, že prijímam informácie vychádzajúce mu z úst.

Nemala som už slov. Necítila som vhodnú situáciu  na konverzáciu a už vôbec sa mi nechcelo stáť vo dverách ako zjavenie Blair Witch. Jediná potreba, ktorá ma zmáhala v tom momente, bolo zatvoriť dvere čo najskôr.

 „Som Michal,“ natiahol ku mne ruku.

„Hana. Teší ma, Michal. A ďakujem vám za... za záchranu mojich nohavičiek,“ opätovala som mu  svoju teplú dlaň s úsmevom.

„Mohol by som vás pozvať niekedy na kávu?“

„To by som mala spraviť asi ja. Ako revanš.“

„Alebo,“ žmurkol na mňa.

„Tak fajn, dajte mi svoje číslo a ja sa vám ozvem,“ chcela som to celé rýchlo odbiť a podala som mu kúsok papiera a pero. Pozrel na mňa trochu nedôverčivo, no aj tak hodil  pár čísel na zdrap a s pozdravom odišiel. Keď už bol naozaj preč, zabuchla som dvere s hlbokým povzdychom.

 Ach bože, ďalší „sused“. Je to možné, že ma videl práve s touto fasádou? A ešte chce so mnou ísť na kávu? Mala by som to akosi napraviť s novou krajšou tvárou. Možno sa mu predsa len ozvem. Jedno stretko ma nezabije. Aj keď moje srdce už patrí Henrymu. Naveky vekov. Amen.

Celý nedeľňajší poldeň som sa cítila akosi mizerne. Nechcelo sa mi žiť priamo, chcela som  čo najrýchlejšie prežiť, len tak nepriamo. V spánku. Ako Šípková Ruženka. Aj som si poobede ľahla s úmyslom, že sa prespím až do pondelka, no nedalo sa. Srde mi rýchlo bilo a hlavu som mala zaplavenú miliónom myšlienok. Pozbierala som sa a zamierila do otvorenej lekárne v supermarkete, zabezpečiť si niečo farmakologické na spanie. Nejaké voľne dostupné  pilulky. Niečo ako Persen, Benosen alebo tak. Nech už mám ten sen, keď to sľubujú drobné oblé kamarátky pravidelne milo sediace vo svojej jamke v obale. Snáď mi to zaberie. Samotná prechádzka a to, že som vôbec vystrčila nos z domu mi prospelo. Myšlienky sa stali menej násilné a netrieskali mi mozog o lebku. Bohužiaľ, život mi prihral cestou naspäť môj najaktuálnejší rozrušujúci element menom Henry. Hoci jeho chôdza je oveľa pomalšia než moja, tým sedemmetrovým krokom sa nevyrovnám. Dobehol ma.


Stredný Stupeň Šialenstva | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014