...takmer po roku znova... Žiaľ. Sviatok práce som "oslávila" nielen skvelou opekačkou, ale holým faktom, že som nezamestnaná, a tak obrázok kolujúci po sociálnych sieťach, ako ľudia s transparentmi stoja pred Úradom práce bol pre mňa viac než výstižný. Žiaľ.

Nie je dôležité prečo som prišla o prácu, aj keď i to je zaujímavý príbeh. Jeden by neuveril. Poučila som sa, že zamestnanecko-zamestnávateľské vzťahy nemajú prekročiť hranicu formality, naplnenia pracovnej zmluvy. Kamarátsvo bokom. Veľmi veľkým bokom.

A tak som sa dnes išla zahlásiť. Keďže včera bol nestránkový deň. Ráno šup káva, pár povzbudivých nepriamych slov, omietka na tvár, dvakrát sa prezliecť, lebo raz to chcelo pršať, raz nie, a raz stihla prísť mini búrka. Šup eMHáDečkou, nemysliac, pre istotu. Cestou prefotiť potrebné dokumenty. A tou istou cestou natrafiť na známeho "Skrachovanca", ktorý ma lapil v rade čakajúcom na evidenciu uchádzačov o zamestnanie. Počúvať reči, cítiť prepotený alkoholický výpar od "Skrachovanca" a stáť a čakať. A čakať. 5 minút. 10 minút. 15 minút. 15 minút nechávaťsa baliť od Skrachovanca. Prešľapovala som z nohy na nohy a v rade 10tich ľudí uvedomujúc si, že ja tam nepatrím. Jednoducho tam nepatrím. Ľudia skrachovaneckého typu. Aj ja som tak pôsobila? Dúfam a verím, že nie. A znova ďalších 5 minút. 10 minút. 15 minút. K slizkým rečiam počúvať vulgarizmy na tento štát, na úradníkov, na systém. Milé slovo nepočuť. Len v kúte stála milá pani v stredných rokoch, poznačená prízvukom z cudzích krajín. Mimovoľne sme sa dali do reči. O tom, že tí úradníci za to nemôžu, že je to len ich práca. A že všetko bude dobré. Ešte stále po hodine som nestrácala optimizmus. Chyba? Sympatie k pani v stredných rokoch sa rozplynula jej osudnou vetou. "Veď v dnešnej dobe nie je hanba byť nezamestnaný." Facka. V prepotenej úzkej uličkej plnej skrachovaneckých typov (iba navonok pôsobiacich) som dostala facku reality, ktorá vo mne skutočne vzbudila pocit hanby. Potupy. Pokorenosti. Bezmocnosti. Pocit, že tam skutočne nepatrím.... V závale zúfalstva z uvedomenia si tejto skutočnosti nastal ďalší paradox, a ľudia čím ďalej ostávali stáť pred dverami kancelárie prvého kontaktu. Lebo im dnes nejde systém. Počítačový. Celkový systém politiky zamestnanosti nefunguje už niekoľko rokov. Tak veľmi som to chcela mať za sebou, až som konečne stála pred dverami..a bolo o päť minút dvanásť. Stránkové hodiny len do dvanástej. Pani z kancelárie prvého kontaktu rázne otvorila dvere, vytasila na mňa čistý papier, hlasne, rázne a bezmocne zároveň oznamujúc mi, že ma dnes už nepríjmu. Lebo im nejde systém. Že sa mám zapísať. Nechápala som prečo, načo, začo. V tej rýchlosti, v tom jej prejave nebolo kúsok... dajme tomu prirodzeného ľudského prejavu, aj keď nemôžem povedať, že bola vyslovene zlá.Len nebola milá.

Po hodine a pol stojac na malej chodbičke medzi "mojimi" som sa zmohla len na jediné... na prejav nechápania, nie však nepochopenia, na zúfalý tichý výkrik "Ale ja tu stojím od pol jedenástej!"

"Tak ako chcete! Chcela som vám dobre! Tak si tu čakajte!" Bum, bác, plesnúť dvere. Šok. Skrachovanec sa škodoradostne usmial, "Máš, čo si chcela.!" konečne sa rozlúčil a šiel si na jedno, dva, tri, štyri, päť. Konečne.

Ostala som tam takmer sama. Stále nechápajúc. Nechápajúc prístup, systém, moju situáciu.

Ako to, že som tu? Som tu správne? Prečo im nejde systém? Prečo to nevedia slušne oznámit, napísať, že je s tým problém? Prečo to nemôže byť jednoduché, keď to môže byť komplikované?

Kde sa stala chyba? V úradníkovi? Vo mne, že  nie som schopná nájsť si trvalú prácu? V štáte, ktorý kladie také podmienky pri evidencii uchádzačov o zamestnania?

Postrehla som ešte medzi tými rečami v tej malej prepotenej uličke reči typu.. treba vypadnúť z tejto po...banej republiky, tu je na .... a podobne. Nejdem citovať, neprešla by som, a po druhé také slová mi ani po klávesnici neskáču. Skutočne má človek odísť z republiky? Tak fajn, odíďme všetci, dajme veľkú závoru a zabudnime na všetko, čo tu máme. Na našu rodinu, priateľov, blízkych, prírodu, na naše spomienky, na našu identitu.

Nemôžem. Neviem to.A hlavne nechcem to. Som Slovenka, aj keď nie rodená. Milujem túto krajinu, milujem tu mnoho ľudí na to, aby som sa zbalila a odišla. Verím ľuďom v tejto krajine, teda iba niektorým...a pri pohľade z okna, kde sa za oknami blýska chcem skutočne veriť v to, že sa blýska na lepšie časy.

Cez víkend ma čaka Klenovský Vepor, prvá tohtoročná túra. Dotyk prírody. Jeden z dôvodov prečo chcem ostať tu. Načerpanie sily, energie, pozitivizmu.

V pondelok ráno káva, nepriamo povzbudivé slová, návšteva kancelárie prvého kontaktu a som znova jednou z nich. Avšak.. stále sa hanbím za to, že som nezamestnaná.

Majte krásny víkend.