No nie som v tom sama, rušilo sa toho veľa a kade-tade po Európe. Vlastne ani nemám morálne právo sa sťažovať, pretože na rozdiel od iných nešťastných ľudí kempujúcich na letisku, mňa prichýlili známi – mám dobrú spoločnosť, rýchly internet, super posteľ a super jedlo ...

Myslím, že to nás (alebo minimálne mňa) chcel Pán boh trochu upozorniť na svoju existenciu, aspoň pred Vianocami, kedy by sme sa my veriaci mali predsa len asi aspoň o kúsok viac snažiť. Po dlhom čase sa modlím a za to isté, myslím, spolu so mnou veľa ďalších ľudí. Aby sme mohli stráviť pár dní s tými, ktorých milujeme. Pre mňa všetko to hmotné, dnes nemá veľký význam, jediný kus hmoty, ktorý ma zaujíma, je  tá modro-žltá plechovka, čo ma má dopraviť  na rodnú hrudu. Verím, že čoskoro dôjdem tam, kde som skutočne doma a budem mať tie najkrajšie sviatky v živote.

V stredu budem plakať, či už si urobím hanbu v Charleroi pred odletovou tabuľou so zrušeným letom, alebo po prílete do Bratislavy. To sa uvidí ...v každom prípade viem, že tentokrát po úspešnom pristátí v cieľovej destinácii s radosťou snáď prvýkrát v živote dodržím ten trápny zvyk a budem tlieskať o 106.

Ja viem, tento príspevok je prudko patetický, melancholický, naivný a neviem aký ...ak sa vám nepáčil, možno nebude od veci sa zamyslieť, či vôbec viete, o čom tieto sviatky majú byť. Držte palce J