Deti rýchlo rastú – veta, ktorá pre mňa nadobudla zmysel, až keď sa narodil Simeon. Veľmi rýchlo. Otočila som sa, a už nemeriame 60ml a 90ml, ale sám chytá lyžičku. Pravda, otočila som sa zopárkrát, kým sa to stalo, ale všetko sa udialo v okamihu. Čo sa stalo medzitým? Som využila chvíle, kým som držala fľašku? Som sa dosť dívala do jeho tváričke, kým spočíval na mojich rukách? Všímala som si zmenu na jeho ručičkách? Kedy narástli vlásky, ktoré sa snaží sám si učesať? Volala som „poď“, kým som ho povzbudzovala na prvé krôčky. Okamih, keď začal chodiť bol preniknutý horko-sladkou radosťou. Rastie, rozvýja sa v každom zmysle. Múdry je. Možno znie arogantne, ale vždy sa budem z toho tešiť. Pretože práve to bol jeden z bodov vymodleného chlapca. Niekedy sa nikto iný z toho tešiť nebude, ale vyjadrím Bohu vďaku tým, že budem za to nepokrytecky vďačná. Kedy moje rameno zamenil vankúšik? A moje lono niekedy vystrieda stolička, lebo chce byť ako veľký. Moje ruky niekedy už nie sú všemožné, keď chce behať a skúmať sám. Učila som ho milovať starých ľudí, alebo je to jeho vlastné srdce? Viem, že ešte dlho budem jeho vzor a najväčší vplyv, ale cítim, akoby som nedokázala dobehnúť čas. Som vždy dala bokom veci, keď jeho očká boli plné očakávania? V dave ľudí, všimla som si jeho pozvanie na tanec a spev? Sami doma alebo v dave, vždy som jeho mama. Je moje číslo 1. Cítil sa tak vždy? Nedokážem dobehnúť čas. A moje myšlienky burcujú a budú burcovať aj vtedy, keď bude mať 30 rokov. A aj vtedy budem cítiť, že nedokážem dobehnúť čas. Neviem, či som včera niečo zmeškala. Čakala som, kedy pôjde spikať, aby som položila myšlienky „na papier“. Kým píšem, očakávam, nech sa zobudí, aby som sa dívala do jeho tváričke. Do ručičky, ktorá sa snaží držať lyžičku pri obede. Všimnem si každú hánku, nechtík, Božiu autoritu v kĺboch a šikovnosť prstov. Zajtra to nedobehnem, zajtra bude už niečo iné. Boh mi ho dal. Som dosť vďačná? Vyjadrujem tú vďačnosť cez hru, keď som unavená? Cíti, že je môj svet, keď sa niekde ponáhľame a on nemá vôľu vyjsť z domu? Vie, že som jeho mama zanavždy? Pociťuje moje rozbúchané srdce, keď je šťastný? Nedobehnem čas, vedieť to nebudem. Byť mamou je to najkrajšie a najťažšie povolanie. Každou novou radosťou z dosiahnutia sa tiahne niť smútku. Niečo sa začína a niečo sa zanavždy končí. A pamätať si to bude iba mama. Aj keď naplní roky, pamätať si bude iba mama ako to bolo, keď sa vyšmykol z rúk, kým som ho prezliekala. Vyrastie a mama zostane niekde tam...v kútiku s pandou, kde sú nahromadené spomienky, smiech, plač a celý jej svet. A nedokážem ani vtedy dobehnúť čas...